Chrbtica národnostného spoločenstva a identity
Netreba osobitne pripomínať, že vzdelávanie patrí medzi základné ústrojenstvá každého národa. Je chrbticou aj nášho národnostného spoločenstva, veď tam sa pestujú budúci nositelia našej kultúrnej a jazykovej identity. Občas na to však zabúdame.
Vzdelávanie môže byť formálne aj neformálne. O formálne vzdelávanie záujem jestvuje, lebo musí, kým neformálne učenie nemáme priveľmi v láske. V lete, keď v novinárstve panuje uhorková sezóna (hoci by sa o tejto premise dalo polemizovať), v oblasti neformálneho vzdelávania tento výraz alebo stav nepoznajú. Zvlášť mladí ľudia na aktívne trávenie prázdnin majú možností neúrekom, ale ich len zriedka využívajú. Na to nás upozorňujú aktivisti organizácie YMCA Srbsko, ktorá sa naozaj usiluje motivovať mládežníkov, aby pracovali na sebe, lebo oni sú budúci nositelia rozvoja (alebo nedajbože ešte väčšieho úpadku) našej spoločnosti.
Aj o iných národnostných či národných chrbticiach by sa tiež dalo hovoriť. Napríklad na Slovenské národné slávnosti sa možno dívať ako na chrbticu prezentácie slovenskej identity na vojvodinskej žírnej rovine. Na augustových oslavách slovenskosti prezentujeme výsledky roka takmer v každej oblasti národnostného života. Aspoň tak bývalo voľakedy. Teraz sa čoraz častejšie v kontexte sviatku Slovákov žijúcich v Srbsku stretáme s výraznou pachuťou nesvárov politických sokov, čo spôsobuje iba deľby. Ibaže tieto deľby nevytvoria zárodok nového, krajšieho a plodnejšieho života slovenského etnika, ako je to v prípade deľby buniek ako základných stavebných a funkčných jednotiek ľudského organizmu.
Rozdeľovanie do najmenej dvoch táborov je prítomné aj pri organizovaní Slovenských národných slávností, pričom presadzovanie „svojich“ programov je aktuálne takmer na dennej úrovni, o čom sa písalo v Hlase ľudu v minulom čísle. V organizačných kuloároch sa zmýšľa asi takto: Ak nepretlačíme „svojich“, urobíme si naše otváracie ceremoniály. Tak budeme mať otvárací program na pokračovanie. A dokonca načo nám je výstava obrazov majstra insitného umenia Jána Glózika v Galérii Zuzky Medveďovej, ktorá predtým bola v Londýne, keď tam môžeme mať výstavu „našich“ fotografií s motívom slovenského ľudového odevu.
Nepodceňujeme ani kroje, ani autorov výstavy, lebo ide o jedinečnú patinu kvalitných fotopohľadov znázorňujúcich ľudový odev. Iba sa nevieme dostať k pochopeniu spôsobov, akými sa politické štruktúry vpletajú do činnosti aj tohto kultúrneho stánku. Práve toto chrbticové stavce slovenského národnostného spoločenstva bezducho láme. A to lámanie aj naši budúci lídri, ktorí ešte do školy chodia, vnímajú a vidia. Žeby aj to bolo (nanútené) neformálne vzdelávanie?
