Dúha nad orlojom

Pražský orloj si hudie svoju melódiu štyroch ročných období. Či prídete za dažďa alebo vám bude páliť slnko do tváre, vždy vás na Staromestskom námestí počká ako maják strážiaci moreplavcov. Orloj víta všetkých turistov a vzbudzuje údiv. Spomínam si na to, ako mňa neuchvátili samotné hodiny, ale stovky turistov čakajúcich pod nimi na zvonkohru a kolotoč postavičiek, ktoré sa jedna za druhou striedavo objavujú v okienku veže. Nemohla som sa na hromadu turistov cvakajúcich foťákmi vynadívať. Kvôli minútke sú ochotní všetci tí ľudkovia z krajín ďalekého východu i polárnych žiar čakať na korze celú večnosť s pohľadom upretým na hodiny a tlačiť sa vedľa seba ako sardinky v konzerve.

Spomienky na Prahu ma vracajú neustále aj k rôznorodým pracovným zážitkom. Dva semestre som mala možnosť v rámci hereckej práce pripravovať pre študentov 3. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej hodiny komunikácie lekára s pacientom. Dobre počujete, budúci lekári sa učia pracovať s hovoreným slovom, a to prostredníctvom fiktívnych situácií, ktoré sme pre nich ako krátke scénky pripravovali.

Nezabudnem, ako som sama absolvovala krátky prijímací pohovor u prodekana fakulty pre výučbu a štúdium, ktorý seminár viedol – v oblasti herectva by ste mali ovládať dokonale jazyk dialógu; hoci som češtinu zvládala relatívne dobre, na improvizáciu na scéne musíte byť v jazyku naozaj ako doma. Čestne som na pohovore priznala, že som Slovenka, ale že som pripravená viesť herecké cvičenia v češtine. Pán doktor sa zasmial: „V mojej skupine je pomaly tretina Slovákov. Myslím, že ak budete hrať v slovenčine, bude to pre vás prirodzené a im všetkým zrozumiteľné.“ Navyše aj ostatným českým študentom by mala byť slovenčina blízka. „Praha je veľkomesto a Slováci tu majú vysoké zastúpenie. Lekári by preto mali vedieť komunikovať s pacientmi aj v slovenčine.“ Profesorov prístup ma milo prekvapil. Odbor všeobecné lekárstvo študuje na českých univerzitách približne 2 000 Slovákov. Mnohí z nich tu zakotvia natrvalo.

V predchádzajúcich riadkoch sme si nepriamo uviedli, ako je na tom so znalosťami slovenčiny väčšina staršej generácie Čechov. Slovenčinu si mnohí pamätajú. Ale čo tí najmenší? Všeobecne prevláda tvrdenie, že české deti nemajú slovenčinu odkiaľ poznať. Na pultoch českých kníhkupectiev len ťažko nájdete slovenskú knihu či počujete film v slovenčine. Na Slovensku je situácia opačná – tam sa to hmýri českými časopismi, českým dabingom, českou študijnou literatúrou, počítačovými programami v češtine. Slovenské deti nemajú s češtinou v zásade žiaden problém.

Zverím sa vám však aj so svojou pozitívnou skúsenosťou s českými deťmi a ich vzťahom k slovenčine. Ako lektorka som viedla dramatické kurzy na niekoľkých pražských základných školách. Požiadavka viesť hodiny v češtine bola celkom legitímna. Na prvých hodinách sa však stalo, že mi do komunikácie so žiakmi prenikli aj slovakizmy. Tu, očakávajúc, že deti neporozumejú, dostalo sa mi presného opaku. Moji žiaci veľmi dobre v rámci kontextu porozumeli aj slovám s výrazne odlišným slovotvorným základom. Svojou sluchovou prispôsobivosťou úplne popreli tézu o neznalosti slovenského jazyka. Dovolím si krátky exkurz do života mojich žiakov, ktorý bude vlastne vysvetlením, prečo táto najmladšia generácia nebude mať v živote so slovenčinou problém: V Prahe žije toľko národností, že v jednej skupine dramatického krúžku boli ôsmi z desiatich žiakov „cudzinci“ – presnejšie povedané – dve deti zo Slovenska, dve z Peru, jedno dievča z Ukrajiny, ďalšie z Moskvy, ktosi s talianskym pôvodom… jednoducho deti, ktorých rodičia pochádzajú z rôznych kútov sveta. Sú zvyknuté na cudzie jazyky, preto ľahko privykajú aj k slovenčine.

Jedna z najkrajších spomienok na povolanie učiteľky sa spája s malým herecky nadaným tmavovlasým dievčatkom zo Srbska. Sofia dostala na narodeniny od babičky knižku o divadle. Kniha s názvom Pozorište prišla poštou a Sofia celá nadšená priniesla mi ju hneď ukázať. Odvtedy ju nosila na hodiny dramatiky stále a my sme sa podľa nej učili o hereckých profesiách a zákulisí divadla. Vtedy som ešte ani sama netušila, aké vzácne pre mňa bude poznanie, že slovo позориште znamená po srbsky divadlo a že ma raz srdce zavedie na Dolnú zem…

Ak zatúžite v Prahe po slovenskej knihe, ostáva vám jedine zablúdiť v uličkách Starého mesta a nájsť neďaleko Slovenského inštitútu na Jilskej ulici kníhkupectvo Slovenská kniha. Milý predavač vám ponúkne staré i nové výtlačky kníh, časopisov či cédečiek.

Viackrát sme odpovedali na otázky, prečo v Česku Slováci nemajú vlastnú slovenskú školu. Mali ju kedysi pred pár rokmi v Karvinej. Aj dnes sú snahy, aby škola so slovenskou sekciou vznikla, prípadne, aby najprv vznikla predškolská inštitúcia. No záujem kompetentných musia hlavne podporiť samotní Slováci, ktorí v Čechách žijú… Preto sa na tento veľký národnostný krok ešte čaká. Mnohí dospelí preferujú pre svoje ratolesti české vzdelanie s odôvodnením, že sa tak neskôr lepšie uplatnia na trhu práce.

Azda najväčšou métou, ku ktorej sa každá menšina snaží v krajine dospieť, je mať vlastný priestor, kde by sa mohli usporadúvať podujatia krajanov. Veľký úspech v tejto oblasti sa podaril Slovensko-českému klubu, ktorý zo svojej iniciatívy usiloval o získanie priestorov práve s týmto cieľom. Niekoľkomesačná snaha prinesie s príchodom tohto leta svoje ovocie. Na Soukenickej ulici v centre Prahy otvoria sa slávnostne dvere nového Slovenského domu. Inštitúcia, akou sa môžu odteraz hrdiť Slováci v Čechách, sa nachádza v novej zrekonštruovanej budove neďaleko slávneho Václavského a Staromestského námestia.

Priamo s ňou bude súvisieť aj slovenská reštaurácia Panónia, ktorej je Slovenský dom partnerom. Už od 1. apríla tohto roku sa v nej kuchtia tradičné slovenské pokrmy. Nepochybujem, že kapustnica by bola pre turistov originálnou pochúťkou. Minimálne takou, akou je česká cesnačka.

Smeje sa mi v duši akýsi dobromyseľný škriatok radosti. Žeby to bol „Dobrodružáčik“? Škriatok, ktorý sa mi vždy prikvačí na šnúrky na topánkach a s ktorým som objavila zákutia zeme pod českou korunou. No teraz Dobrodružáčik veselo hompáľa sa mi na topánkach kráčajúcich vojvodinskou rovinou.                                                                                                                                                                                                            Monika Necpálová