Otvorené dvere do života a do tvorby…

30.apr 2014

Otvorené dvere do života a do tvorby…

Za tvorbu získavala aj uznania: s Cenou Ondreja Štefanka (2011)

Za tvorbu získavala aj uznania: s Cenou Ondreja Štefanka (2011)

Významná slovenská spisovateľka Viera Benková 23. apríla oslávila úctyhodné životné jubileum. Zároveň v tomto roku sa dovŕši 50 rokov od jej knižného debutu – básnickej zbierky Májový ošiaľ. Teda ide o autorku, o ktorej sa doteraz veľmi veľa toho povedalo a veľmi veľa toho aj vie. Preto sme tento náš rozhovor zamerali menej na jej tvorbu a viac na jej uvažovanie o danom stave slovenskej literatúry na tomto území.

– Pani Benková, tunajší autori píšuci po slovensky znova v poslednom čase malými krokmi prenikajú aj na Slovensko. Znamená to, že sa pre tunajších Slovákov poodchýlili tie zakázané dvere, za ktorými sa literárna kritika pozerala na nás iba ako na literárnu atrakciu alebo ide o niečo iné?

– Na tieto zatiaľ nie celkom a vo všetkom „otvorené“ dvere vplývalo hodne faktorov a udalostí: od roku l993 je Slovensko samostatné, prijaté i do Európskej únie, kam podľa mňa vždy patrilo, a v súčasnosti si aj na Slovensku uvedomili, že tak, ako sa aj iné národy v histórii nezriekali svojich príslušníkov, ktorí žili mimo štátnych hraníc, ale pritom obohacovali ich kultúru a umenie, tak si aj Slovensko postupne začalo uvedomovať tú skutočnosť a začalo venovať pozornosť aj Slovákom v zahraničí. Predovšetkým sa pre nich stala lákavá na výskum tzv. Dolná zem… a zároveň si uvedomili, že v tom kontexte treba spisovateľov, umelcov a vedcov z Dolnej zeme – kedysi tľapkaných po pleci, lebo sú „zelenou vetvou“ slovenského národa – rovnocenne zaraďovať do celoslovenských dejín.

Na novú možnosť spolupráce medzi autormi ma upozornil šéfredaktor Nového života Adam Svetlík počas prednášky prof. Etely Farkašovej o súčasných trendoch v slovenskej tvorbe na slavistickej katedre v Novom Sade, a keď ma potom táto autorka roku 2009 aj osobne pozvala do Klubu spisovateľov v Bratislave na prezentáciu novej knihy esejí, dlho som nerozmýšľala. A odvtedy som už pravidelne odchádzala do Bratislavy, kde sme sa ešte lepšie zoznámili, načrtli naše plány a zvážili aj osobné kroky na zlepšenie vzájomných stykov. Teraz sú moje osobné kontakty so slovenskými tvorcami, na moju radosť, značne rozkonárené….

V posledných rokoch i výmena príspevkov začala pravidelnejšie kolovať nielen medzi spisovateľmi, ale i literárnymi časopismi Nový život, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Naše snahy, Romboid; a pritom i Hlas ľudu rozširuje možnosti a kontakty na takúto výmenu… Aj naše vydavateľstvo, Ústav pre kultúru a Národnostná rada začali plánovitejšie pracovať na vzájomnej výmene materiálov, a treba na tom pracovať aj v budúcnosti. Treba však spomenúť i to, že aj naši autori, ktorí toho času žijú a pracujú na Slovensku, napr. Dr. Michal Harpáň, Dr. Michal Babiak, Dr. Miroslav Dudok, ale aj mág divadelníctva Ľuboslav Majera či Vladuša Fekete, ale i mnohí iní tu nespomenutí, priniesli do kultúry Slovenska práve kus našej dolnozemskej tvorivosti a írečitosti. Veľmi sú cenné aj svedectvá o nás, ktoré na Slovensku šírili a šíria: Etela Farkašová, Peter Andruška, Viliam Marčok, Ivica Ruttkayová, Dalimír Hajko, Miroslav Bielik a mnohí iní.

V roku 1991 dolnozemskí autori, teda i slovenskí autori z Vojvodiny, boli prijatí i za čestných členov Spolku slovenských spisovateľov a od vlani sú mnohí i riadni členovia. Teda vzájomné poznávanie a zoznamovanie pokračuje dobrou cestou, čo ma veľmi teší…

– Ste jednou z najvýznamnejších spisovateliek píšucich po slovensky a vašu tvorbu konečne dôkladnejšie oceňujú aj na Slovensku. Kto má na tom – podľa vašej mienky – najväčšie zásluhy: literárna kritika alebo kontakty s autormi zo Slovenska?

– Osobné kontakty často zohrávajú kľúčovú úlohu. Na vlaňajšej martinskej Slovesnej jari som verejne vyhlásila, že mojou dávnou túžbou je poznať bližšie niektoré umelecké osobnosti Slovenska, najmä literárne družky, ktoré sa svojou tvorbou zaraďujú do súčasných prúdov európskej kultúry, preto som vlani pripravila antológiu autoriek Slovenska a Dolnej zeme Plášť bohyne. Aj v minulosti sme prekladmi prezentovali diela slovenských autorov v našej krajine a deje sa to na moje potešenie i teraz.

– Ako je to s literatúrou a literárnou tvorbou u nás doma?

– Je mi ľúto, že Národnostná rada v tomto smere nepodniká viac pre našich autorov. Napr. v podobe jednorazového štipendia alebo týždenného či dlhšieho tvorivého pobytu na Slovensku. Nejestvuje ani dohoda s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí a s Ministerstvom kultúry, aby sa dolnozemskí autori rovnoprávne hodnotili pri uchádzaní o knižné granty a pod.; a taktiež si myslím, že kroky nového predsedu Spolku spisovateľov Slovenska Miroslava Bielika mali po dohovoroch v Belehrade hneď smerovať do Spolku spisovateľov Vojvodiny, kde sú slovenskí autori členmi, aby sa aj s ním podpísala dohoda… Pritom netreba zabúdať ani na to, že sa niektoré významné diela súčasnej slovenskej tvorby dostali do rúk srbských čitateľov vďaka Slovenskému vydavateľskému centru, a že sa na ich financovaní, okrem Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Literárneho informačného centra, podieľali i pokrajinské inštitúcie, ktoré podporujú menšinovú kultúru a tvorbu. Tak vyšli u nás knihy: Dalimíra Hajku, Etely Farkašovej, Milana Richtera a i., a verím, že sa v tom bude pokračovať. Na Slovensku však, ak si dobre pamätám, v poslednom období vyšiel iba výber (v Matici slovenskej) z tvorby Víťazoslava Hronca a Ministerstvo kultúry Slovenska by predsa malo niečo urobiť aj v tom smere. Kým sa naša literatúra nezaradí rovnocenne do celoslovenského školského programu, a kým sa to nebude považovať za samozrejmosť, zatiaľ budeme mať vzťah otec a syn a zhovievavé tľapkanie po pleci… V poslednom čase sa však deje niečo pozitívne: vedci a spisovatelia zo Slovenska sa viditeľne zapájajú do dolnozemských reálií, píšu dizertácie a doktoráty, vydávajú knihy, sledujú a recenzujú diela dolnozemských autorov. Problém však vzniká inde: stále nás je menej a mladá generácia neprejavuje záujem o tvorbu, ktorá je hmotne a spoločensky degradovaná. A pritom sa zabúda, že je chudobný ten štát, ktorý stráca mladých a ktorý nepodporuje kultúru a tvorbu, čo je zárukou jeho hodnôt a jeho budúcnosti, verím i geopolitického prežitia….

– Pani Benková, nezabúdame však ani na vaše životné jubileum a úspešnú umeleckú tvorbu, ktorá v posledných rokocj zažíva rozkvet. Čo vás predovšetkým podnecuje na ďalšiu tvorbu?

– Cítim, že ma písanie otvára k svetu, rytmus srdca mi je pri tvorbe stíšený, a takto sa dostávam k vlastnej podstate, k životu, k jeho prúdeniu a dravosti. Sama si predkladám zrkadlo, je lyricko-poetické a úsmevné, ale práve preto ma drží nad vodou, lebo život je dnes taký dravý, že by som v ňom ako začínajúca autorka možno ani nechcela žiť! Teším sa, pravda, ak sú moja poézia alebo literárne úvahy, ktoré v poslednom čase píšem, niekomu blízke, ak v nich nájde niečo zo svojich snov alebo túžob. Viem len, že i literárne a najmä analytické vedecké dielo je vlastne veľmi tvrdá práca, čiže „cesta neznámou krajinou za poznaním“ (Z. Čížiková). Rada sa otváram slovu, keď ma pozýva do svojej mnohotvárnej krajiny…

– A nakoniec, pani spisovateľka, na čom teraz konkrétne pracujete? Smiete to prezradiť našim čitateľom?

– Pamäť je zaujímavá kráľovná času. Niečo nedôležité, ale záhadné z detstva a z mladosti si uložíme v pamäti na celý život. Nachádzame ho za zrkadlom, musíme sa ponoriť do seba a vylákať ho na povrch. To sú moje témy. Píšem o ľuďoch, ktorých som v živote stretla a znamenali pre mňa nielen kamarátstvo a blízkosť… A mátajú ma aj spomienky na detstvo a mamine Čičmany v tvare lyrizovanej prózy, ak bude na ne času a síl. A keď ide o novinárske texty, novinárku som v sebe nikdy nezaprela a z tejto príležitosti prajem Hlasu ľudu dlhovekosť na neľahkej ceste ku slovenským čitateľom! Musím redakciu pochváliť, že zverejňuje portréty obyčajných ľudí, záznamy zo života, čo je podľa mňa pravá cesta za slovenským čitateľom a jeho životom na tejto panónskej zemi…

                                                                                                                                                    Michal Ďuga

                                                                                                                                    Foto: Jaroslav Čiep

 

 

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs