Hadia politika v chráme

Pomaly už nik nebude imúnny proti chorobe zvanej politikárčenie. Zámerne používame tento výraz, lebo naša krajina akoby prijala vakcínu proti slovku politika, keďže sa u nás už takmer všetci zaoberajú tou či onou straníckou politikou a tzv. politickým dialógom – vo vlastnom záujme.

Také nekalé spôsoby radšej teda pomenujme správnym výrazom: politikárčenie. Veď koľkokrát už nás súčasní politickí dejatelia svojimi nemravnými skutkami priviedli k rozhodnutiu: viac nebudem veriť žiadnej politickej strane! Tým spôsobom umenie politiky, ktorá niekedy môže byť aj dobrá, pekná, motivujúca, zakopali hlboko do zeme. A naďalej tú jamu prehlbujú – veď čoskoro tu budeme mať, dobre nám (sic!), novú, piatu, slovenskú menšinovú politickú stranu, ktorá nás, pohádaných na nože, vraj chce dať dokopy.

V súčasnosti sa v registri politických strán a hnutí sedemmiliónového Srbska uvádza 102 politických strán. Podobný enormne vysoký počet politických strán je vo všetkých krajinách bývalej Juhoslávie. Nastoľuje sa otázka, či naozaj každá krajina v transformácii musí preležať všetky detské choroby, medzi ktoré zaraďujeme aj presýtenosť politického trhu.

Sme naozaj presvedčení, alebo sa iba hráme na presvedčených o tom, že veľká disperzia politických strán nám pomôže nabrať na rýchlosti na ceste k vysnívanej rodine európskych národov. No lídri a členovia niektorých politických strán svojou rétorikou, ktorá navádza občanov obdivovať ich ako spasiteľov, sústavne nás upovedomujú, že politika je iba divadelná hra na motívy Mňačkovho románu Ako chutí moc.

Nedajbože teda, aby nás zachraňovali tí, ktorí každý deň bez mihnutia oka dokážu pošliapať všeľudské hodnoty a mravy, nezdráhajúc sa ani zneužiť svätosť cirkvi, ktorá nás, buďme úprimní, aj v prípade, že neprislúchame žiadnemu cirkevnému spoločenstvu, na tomto území udržala. No niektorým politikom to neprekáža, keďže nehanebne, odrazu, akoby z neba spadli, hadím (či krokodílím) krokom (aká nechutná symbolika!) prichádzajú do chrámov, kde by pre stranícku politiku nemalo byť miesta.

Na jednom londýnskom cintoríne v stredoveku pri pochovávaní nebožtíka zvykli povrazom so zvončekom spojiť truhlu s pomníkom – aby nebožtík, ktorý „náhodou“ nebol naozaj nebožtíkom, mohol zburcovať verejnosť a dať najavo, že žije. Možno aj tá naša politická slušnosť, korektnosť a mravnosť má v rakve podobný zvonček. Možno čoskoro začujeme zvoniť na znak prebúdzania z politickej znečistenosti.

Vladimíra Dorčová-Valtnerová