Hasta luego, vášeň!

19.feb 2014

Hasta luego, vášeň!

montevideo

Foto: time.rs

Režisérska ambícia Dragana Bjelogrlića priniesla veľa toho dobrého, predovšetkým veľký úspech. Podarilo sa mu za pomoci ďalších dvoch spoluscenáristov Ranka Božića a Dimitrija Vojnova vyrozprávať príbeh o tom, ako sa futbal od svojich naivných začiatkov stal takým nehoráznym biznisom, akým ho dnes poznáme. A so všetkým tým škaredým, čo ho sprevádza. Samozrejme, aj za pomoci celkom vhodného a premysleného hereckého obsadenia mladej generácie hercov: Miloša Bikovića, Petra Strugara, Viktora Savića, ale i ich starších kolegov: Srđana Todorovića, Nikolu Đurička, Vojina Ćetkovića, Srđana Timarova. Ak prvá časť filmu bola o dospievaní, jej pokračovanie sleduje zrelosť a prelomové rozhodnutia. A tak tu sledujeme, vďaka zápletke futbalistov s manažérom Hotchkinsom (Armand Assante), prirodzenú nadstavbu príbehu. Pokračovanie ságy o pionieroch futbalu na našich priestoroch využíva vysoké produkčné a postprodukčné štandardy a tým posúva hranice štandardného srbského filmu. Jasne vidieť, na čo sú strovené peniaze. I keď sme nemali príležitosť užiť si autentické obrazy z Uruguaju, tvorcovia sa pousilovali, aby nám ich čím vernejšie dotvorili vďaka náhradným „pľacom” Španielska, Talianska a budvanského pobrežia.  Pracovalo sa veľmi dôkladne na fotografii, farbách a využívali sa i špeciálne efekty – zriedka videné formáty á la Hollywood, za čo treba vďačiť Nebojšovi Rogićovi. Podarilo sa mu napríklad celý futbalový štadión vyplniť neexistujúcimi divákmi. Všetky finty hráčov na terénoch – driblingy, kopy – a celková atmosféra na štadióne prvého Mondialu v Uruguaji 1930, vzťahy medzi postavami, tréningy a vôbec celkový ten pestrý mužský svet, pripravený jednotne, náruživo dosiahnuť svoj sen, zrežírované sú celkom slušne. Avšak nie až tak dokonale sú riešené tie scény, v ktorých sa dodatočne prehlbuje charakterizácia a psychológia postáv, a ktorými sa rozširuje prvoplánový športový príbeh. Tieto melodramatické, dramatické a tóny frašky v druhej časti filmu uberajú z koherentnosti. Napríklad, romantický románik, ktorý Tirke prežíva s Dolores (Elena Martinez), je nevyhnutný, avšak nemal vyústiť v hotový ľúbostný western, aký sme sledovali vo vyvrcholení ich lásky, keď jej brat osadník Kiko (Francisco Vera) a jeho „koprendosi” väznia Tirkeho. I keď je postava babičky Hulie (Concha Hidalgo z Matadoru) jedna z najduchaplnejších, dodatočne pridáva bremeno už navrstveným podtextom príbehu. Rovnako tak je prepatetizovaná scéna, keď nerozhodný Moša (Petar Strugar) hrá futbal v kolónii lepróznych (ako v Ben Hurovi), kým premýšľa, či je mravné zostať alebo sa vrátiť. Na druhej strane postava Paka (Branko Đurić) dodáva  šťavu a na momenty sviežosťou humoru sama unáša film. Rovnako tak sympatie divákov zožínajú archetypálne postavy vedenia reprezentácie. Prvý v rade fantasta a rojko, tréner juhoslovanského výberového mužstva Boško Simonović, šídsky architekt, futbalový nadšenec, po troške karikatúrne stvárnený Boža Dunster (Nebojša Ilić). Armand Assante je zasa najväčším rozčarovaním, nielen z exotickej posádky zahraničných hosťujúcich hercov. Svojím preafektovaným stvárnením pokušiteľa – prapôvodného futbalového priekupníka, na momenty vypadol z filmu. Tak ako parenteticky vypustili širší príbeh o zostarnutom Stanojovi, ktorého výstižne s nostalgiou v oku „žil” Đuza Stojiljković, akoby vediac, že mu ide o poslednú rolu vo filme, celkom tak nepotrebne elipticky vsunuli  Dragana Bjelogrlića, ktorý sa na samotnom konci prejavil. Takúto samoľúbosť herca si režisér Bjelogrlić nesmel dovoliť! Skvelá hudba Roberta Magniffica dodáva na atmosfére, najmä jedinečná Luz Casal, ktorej interpretácia materializuje vášeň (a na nej Almodovar staval prakticky celé Vysoké podpätky) je nedostatočne využitá v klubovej scéne.

Je to film nostalgie. Film o  veľkej vášni. O poctivosti a o ideáloch, ktoré zostali tam, na prvom Mondiáli v Montevideu. O tom, že čestná prehra je hodnotnejšia od nečestnej výhry. Že zanietenie a zápal v tom, čo robíme, má váhu. Ľudskosť v prvom rade. Preto ako diváčka kvitujem, že film oslovil najmladšiu generáciu divákov a nevytýkam mu, že v tomto vzdelával.

Annamária Boldocká-Grbićová

 

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs