Identita, ktorú máme a ktorá nám stále uniká

DRAGAN VELIKIĆ – VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ – DUŠAN ŠIMKO / Belehrad – Maglić – Bazilej

Dvaja spisovatelia, slovenský a srbský, hovoria o identite a porovnávajú vlastné literárne a spoločenské kontexty

vdv@Hovoriť s velikánmi umeleckého písaného slova dneška, akými sú srbský prozaik Dragan Velikić, žijúci a pôsobiaci v Belehrade, ktorý ako srbský veľvyslanec pôsobil vo Viedni a slovenský spisovateľ Dušan Šimko, ktorý po auguste 1968 z vtedajšieho Československa emigroval do Švajčiarska, kde aj v súčasnoti žije, nielen na tému identity je proces určite nie je jednoduchý, podobne akoje chápanie pojmu identity je komplexné a často odlišné. Predovšetkým ide o dialóg dvoch vynikajúcich spisovateľov detailu, keďže obaja detailisticky píšu o tom, čo poznajú ako svoje vrecko, ako výstižne ochrakterizoval vlastné, ale aj Šimkovo literárne dielo. V istom druhu trialógu, ikeď iba stojac ako pozorovateľka na margínach rozhovoru, bolo predovšetkým výsostnou a obohacujúcou cťou byť časťou intímneho, hoci verejného rozhovoru o kontextoch nielen literárnych, ale širších spoločensko-politických, v ktorých ako spisovatelia dozrievali a o tých, v ktorých teraz pôsobia Dragan Velikić a Dušan Šimko.

dvelikic@ Kde pramení taká väzba a poznanie detailov viazaných o Juhosláviu, a zvlášť priestor Vojvodiny, Báčky, Nového Sadu ako v 3. kapitole v románe Gubbio? Keď hovoríte o Dunaji, tak mimochodom, na strane 148, to mi pripomína môj vlastný text zo začiatku románu Danteho námestie. Neuveriteľne koľko podobností?! V Bonaviji začínam s Ulicou Miko v Budíne, v ktorej žil Sándor Márai, no nejde iba o otázku maličkých detailov, ale aj naše poetiky sú kompatibilné. A zvlášť nahliadnutie, pohľad na obe strany – Východ a Západ Európy. So všetkými steretotypmi na oboch stranách.

Spomínate Crikvenicu, pre mňa dôležité toponymum.

No najfascinatnejšia pre mňa je spätosť, väzba s predkami. Zdá sa mi, že celá moja literatúra hovorí o predkoch, v akej miere sú prítomní v nás. To ma aj priviedlo k psychoanalytikovi Léopoldovi Szondimu, Maďarovi, ktorý od roku 1942 žil v Zürichu, dnes je tam jeho ústav. Szondi objavil „rodinné nevedomé“. O tom píšem vo Vyšetrovateľovi.

dsimko@ Milý pán Velkić, spomínali ste „väzbu s predkami“, ktorá nám pomáha vytvárať naše príbehy. V tejto súvislosti ste spomenuli maďarského psychoanalytika Leopolda Szondiho, ktorý pôsobil v Zürichu. Mimochodom je vlastne môj krajan, nakoľko sa narodil v meste Nitra, ležiacom na juhu Slovenska. V roku jeho narodenia 1893 bolo Slovensko súčasťou Uhorského kráľovstva. Szondiho rodičia ale údajne hovorili okrem maďarčiny a nemčiny aj po slovensky. V Nitre žila okrem Slovákov a Maďarov značná židovská komunita, ktorá mala v tej dobe čtvrtinový podiel na celkovom počte obyvateľo Nitry.

Leopold Szondi si nevybral Zürich náhodou. Zakladateľ psychonalýzy Sigmund Freud si dobre uvedomoval, že pokiaľ nechce, aby psychoanalýza bola len akýmsi lokálnym viedenským fenoménom musí sa jeho učenie a metodika uplatniť v cudzine. Protestantský Zürich, kde pracovali psychiatri C.G. Jung a Eugen Bleuler sa stal druhým centrom a potom nasledoval prienik do Spojených štátov.

V sedemdesiatych rokoch sa v Zürichu vytvoril okruh bádateľov zaoberajúcich sa etnopsychoanalýzou. Jeho jadro vytvárali Paul Parin, Fritz Morgenthaler a Mario Erdheim. Môj slovenský priateľ etnológ Milan Stanek, žijúci v Bazileji, ktorý roky bádal na ostrove Papua New Guinea, na rieke Sepik u kmeňa Yatmul bol s zürišskou skupinou v úzkom kontakte. Cez neho som mal ako vyslovený laik určitý prístup k ich výskumom. Mimochodom MUDr. Paul Parin sa na samom konci II. svetovej vojny ako lekár Švajčiarskeho červeného kríža aktívne zúčastnil bojov proti nemeckým okupantom v Juhoslávii.

Teraz sa ale vrátim ku Szondimu, ktorý hovorí o fenoméne  „Ahnenstrom“. Tá dlhánska rada našich predkov, ktorá sa stráca v hmle zašlých časov nás určuje, to je pravdepodobne leitmotívom našej spoločnej prozatérskej existencie.

Pýtali ste sa ma na môj záujem o Vojvodinu, obzvlášť Báčku. Odpoveď je jednoduchá: moja nebohá matka Kovinka Čurić sa narodila v dedine Stari Sivac. Po vojne odišla s mojim slovenským otcom, vojenským chirurgom Titovej armády nazad do jeho vlasti, do Košíc. Takže mojim materinským jazykom je srbčina, ktorá nám bola rodinným jazykom. Za Staliniády, keď Tito mutoval na krvavého psa a SFRJ sa stala hniezdom trockizmu a odpadlíctva od správnej cesty, vtedy nám bolo rodičmi povedané, aby sme na verejnosti s nimi nehovorili po srbsky. Takto v detstve nadobudol tento jazyk novú kvalitu zakázaného ovocia. Po smrti diktátora nás, malých chlapcov s našou mamou, prirodzene bez otca, konečne pustili na krátku návštevu rodiny v Báčke. Vtedajšie archaické, zdanlivo idylické  pomery na dedine boli pre nás niečim novým a počas pozdejších prázdninových pobytov už ako gymnazisti sme vnímali Juhosláviu v akomsi ružovom opare. Americké filmy, komiksové zošity a čokoláda Kraš, ktoré boli v Československu zakázané vytvorili nám teenagerom potemkinovskú kulisu lepšieho sveta.

Čo sa týka košického, dnes svetového autora Sándora Máraia je pre mňa akousi konštantou exilu. Narodil som sa v ulici, kde prežil svoju mladosť Sándor Márai, syn bankára Grossschmida. Lola Matzner, manželka Máraia s ktorou odišiel z Košíc do exilu, bola dobrou priateľkou mojej starej matky. A jej sestra, advokátka Charlota Kertészová bola po druhej svetovej vojne zadobre s našou rodinou. Keď som sa po dvadsiatich rokoch exilu po prvý raz navštívil moje rodné mesto Košice, navštívil som pani Kertészovú. Darovala mi zopár prvých signovaných vydaní Máraia v maďarčine a francúzštine. Sándor Márai je pre mňa paradigmou v jeho vernosti maďarčine. Pravdepodobne by vedel bez ťažkostí písať svoje romány po nemecky, však bol okrem iného parížskym korešpondentom Frankfurter Zeitung. Ale on sa zaťal a ostal pri svojom rodnom jazyku. Čo sa týka jazyka v ktorom píšem, som autorom dvojdomým – publicistika v nemčine a próza v slovenčine. Moje rozhodnutie písať po slovensky zaiste nebolo obzvlášť racionálnym rozhodnutím, ale nikdy som to neoľutoval. Z takejto situácie vyplýva u mňa ten dvojaký „pohľad na obe strany“.

Teraz ešte ku Vami spomínanej láske ku detailom, to mi slovenská literárna kritika svojho času vyčítala. Možno to u mňa pramení z takrečeno prírodovedeckého profesného pohľadu na svet a mojej neschopnosti písať lineálne v neprerušovanom časovom slede.

Vo Vašom románe Danteov Trg/“Dante-Platz“, ktorý som čítal v nemčine (Wieser Verlag, 1999, s. 227) spomínate Strednú Európu- „Mitteleuropa“. Pamätám sa na diskusiu György Konráda, Milana Kunderu a Danila Kiša na túto ambivalentnú tému. Skutočne pre nás Slovákov a Čechov to po určitú dobu bola dôležitá diskusia, ktorá dnes akoby zmizla z povedomia intelektuálov vzhľadom na iné témy. Čo sa mi nepozdávalo bol ale akýsi tézovitý Kunderov antirusismus. Ako to vidíte Vy?

dvelikic@ Milý pán Šimko, poznáme sa, ako vidím, na základe jednej knihy – vy ste čítali Danteho námestie a ja Váš Gubbio – ale zdá sa mi, že sú naše literárne svety veľmi kompatibilné. Mal som pôžitok pri čítaní Gubbio. My sa viac nesmieme mimoísť. Do nemčiny je preložených mojich deväť románov.  Tri romány sú aj v slovenskom jazyku v preklade Karola Chmela (Severná stena a Prípad Brémy v Kalligrame a Ruské slovo v Slovarte).

Hovoríte, že Vám kedysi slovenská literárne kritika vyčítala neprítomnosť lineárnosti. Veď v tom, v tej neprítomnosti, je krása literatúry. V nepredvídavosti je čaro aj života, aj literatúry. Desia ma knihy, ktoré akoby vyšli z farmaceutických laboratórií. V súčasnosti vo svete vládne fenomén: solídne literárne diela, úspešné aj u kritikov aj u publika, ale bezfarebné, vytvorené bez zážitku, pre jednu sezónu. Kniha, po ktorej nechceme čitateľsky siahnuť ešte raz, nebola hodná čítania. Raz za tri roky prečítam napríklad Bulgakovho Majstra a Margitu. Nemôžem povedať, že som nespokojný s kritikou vlastných románov, zvlášť v Nemecku a Rakúsku, kde som mal výnimočné kritiky. Ale, už dávnejšie si všímam, že sa denná kritika v novinách nemeckého hovoriaceho územia zvádza na prerozprávanie. Všímate si to aj Vy, ktorý už desaťročia žijete vo Švajčiarsku, ale sa mýlim? Ešte stále sa v srbských, chorvátskych a bosniackych novinách môže nájsť recenzia, ktorá je predovšetkým dobrý text, funguje ako príbeh o knihe, a nie nezmyslené prerozprávanie románu potenciálnym čitateľom. Desí ma nahá deskripcia tých hrubých nezmyslených románov, ktoré zahrabávajú život, namiesto toho, aby ho vykopávali. Neznášam neplodnú mystifikáciu. Nudia ma Paul Auster a Orhan Pamuk, usilovní služobníci literatúry. Nečítam len preto, aby som sa zabavil, lež aby som sa zdvojil. Preto mám rád Zebalda. Pokiaľ ide o Kunderu, kedysi môjho obľúbeného spisovateľa, áno, niektoré jeho myšlienky sú na línii antirusizmu. Dobre si spomínam na jeho text na tému Mitteleurope. Ikeď, ako sa to iba za dve, tri desaťročia pozmenilo.

Mitteleuropa… Počas obdobia železnej opony, mýtus o strednej Európe žil v literatúre. Národy, ktoré prislúchajú tomu územiu počas existencie Východného bloku boli zajaté v jednej druhej geografii. Boli iba hosťmi na politickom Východe Európy, ktorý si ich prisvojil po Druhej svetovej vojne. Za čias blokového rozdelenia Európy, pojem strednej Európy na Východe – akokoľvek a kdekoľvek sa o ňom rozjímalo – nosil v sebe zložku subverznosti. Bez ohľadu na to či Maďar alebo Slovinec, Chorvát alebo Čech, Srb alebo Slovák, v tom pojme zapisovali stupeň nespokojnosti so svetom, v ktorom žili. Zdá sa mi, že sa Kundera pokúsil Rusov zrátať účet za nespokojnosť, čo je nezmysel.

U Vás mám rád to, že sú literárne svety, ktoré spomínate súčasťou reality. Ide o jednu platňu, na ktorej sa odohráva náš život. Skúsenosť, ktorá sa získava čítaním je zároveň skúsenosť z prvej ruky – priama. Takže tak si môžem predstaviť na podnebí chuť piva maják severa, ktorý spomínate.

Naša pamäť je pokladnica, v nej je deponované aj to, čo zapisujeme ako fikciu. Písanie je odhaľovanie súvislostí, ktoré existujú medzi predmetmi, ľuďmi a javmi. Bez vibrácie, bez érosu niet čara ani v čítaní, ani v písaní.

dsimko@ Načrtli ste tému kvality a dôležitosti literárnej kritiky. Po spoločenských zmenách v bývalom Československu došlo po roku 1989 ku krátkodobému oživeniu žánru literárnej kritiky v médiách, ktorá bola naraz zbavená  korzetu straníckej kontroly a taktiež sebacenzúry. Ale spisovateľská existencia bola naraz novodefinovaná v podmienkach turbokapitalistického vývoja spoločnosti. V každom prípade spisovatelia na Slovensku dnes nehrajú úlohu „verejných“ intelektuálov. Dnešní autori sú síce zdanlivo slobodní, ale musia sa jednotlivo vysporiadať s ich viacmenej súkromnou existenciou a tomu zodpovedajúcou ekonómiou. To čo my rozumieme pod pojmom kvalitná literatúra je dnes na Slovensku skôr marginálnym zjavom. Náklady takýchto kníh  slovenských autorov sa pohybujú v medziach 500 až 1500 exemplárov. Po pravde povedané nepovažujem to za katastrófu. Tzv. triviálna, importovaná zábavná a domáca ženská literatúra víťazia, čo sa týka záujmu čitateľov a zodpovedajúcich nákladov.

Nedávno ma pobavila novinová správa zo Slovenska, že bývalý Klub slovenských spisovateľov na Laurínskej ulici v Bratislave je premenený na stripízový bar.

„Verejní“ intelektuáli, akými boli v minulosti nemeckí autori Hans Magnus Enzensberger, Jürgen Habermas, alebo švajčiarski spisovatelia Max Frisch a Friedrich Dürrenmatt zmizli zo spoločenského života. Dakedy známi literárni kritici ako Fritz J. Radatz (Die Zeit), Marcel Reich-Ranicki (F.A.Z.) a François Bondy (Die Weltwoche) boli nielen odborne a štylisticky pripravení, ale predovšetkým okrem usmernenia pozornosti čitateľov novín na určitého autora, chceli skôr odkryť nové, často skryté svety schované v literárnom diele. Každopádne žiadne prerozprávanie podľa PR-materiálov dodaných tým či ktorým vydavateľstvom.

Dnes v dobe celosvetovej digitalizácie úlohu „verejných intelektuálov“ úspešne suplujú mediálne hviezdy, televízni moderátori, obľúbení herci a herečky, futbalisti, pokútni politici a  hochštapleri rôzneho typu. Ich nepretržitá prezencia v médiách má viacero foriem. Navštevujú utečenecké tábory, slumy v rozvojových zemiach, alebo zdanlivo bojujú za práva „LGBT community“, a sú často vítanou náhradou za nudných politikov bez formátu, o ktorých v Európskej únii nie je núdza. Sociálne siete sa stali platformou novej para-literatúry, ktorú tvoria a kozumujú desiatky tisícov ľudí. Netreba si zúfať, že by kvalitná literatúra prekrvujúca naše mozgy a city bola na ústupe. Videné dialekticky je to možno naopak.

Michel de Montaigne uverejnil svoje Eseje v roku 1580 v Bordeaux. Od neho sa môžeme poučiť aká je dôležitá kritika racionálnej ploskosti, ktorá sa pokúša vysvetliť svet na základe pojmov a vzorcov, pričom podľa Montaigna sa zamlčuje práve to „tajuplné“ vo vzťahoch ľudí a vecí medzi sebou. A možno práve hľadanie tejto „tajuplnosti“ je jednou z mnohých úloh literatúry.

Po mojom odchode do švajčiarskeho exilu, tri týždne po okupácii Československa v auguste 1968 vojskami Varšavského paktu som z politických dôvodov 21 rokov nemohol navštíviť moje rodné mesto a stretnúť rodičov, brata a priateľov, ktorí tam ostali vydaní napospas Husákovskej normalizácii. Pravidelne som sledoval dianie v Československu a bol som si z času na čas vedomý celej absurdity môjho konania. Nútil som sa čítať stranícku tlač a môj nebohý otec mi posielal pravidelne všetky knižné novinky o ktoré som ho poprosil. Začal som písať recenzie tzv. slovanských literatúr, čo bol môj vstup do nemeckého a švajčiarskeho fejetonu. Pozdejšie pribudli reportáže z Číny a Japonska, kde som pracoval na tamojších univerzitách. To bolo každopádne zaujímavejšie ako písať recenzie. Vôbec písať vo dvoch jazykoch, po slovensky a po nemecky je svojim spôsobom atraktívna existencia, ale má svoje nástrahy.

Spomenuli ste preklady do nemčiny, nuž ak náhodou budete vo Viedni, pozrite si láskavo môj literárny baedeker môjho rodného mesta s titulom: „Košice – Kaschau. Ein Reise- und Lesebuch„ (Arco Verlag, Wien-Wuppertal 2013). Táto kniha bola vydaná pri príležitosti vyhlásenia Košíc za Európske hlavné mesto kultúry.

dvelikic@ Určite si kúpim Vašu knihu o Košiciach, keď odídem do Viedne. Objednám si ju v jednom kníhkupectve v deviatom „becirku“, kde som „Stammkunde“.  Ja som vášnivý čitateľ bedekerov. Keď som 24. marca 1999 vo včasné ráno vlakom opustil Belehrad, a odišiel do Budapešti – a útok NATO na Juhosláviu sa začal toho istého dňa predvečerom – ocitol som sa po prvýkrát v exile. Lebo, do vtedy, celých desať rokov som odchádzal do Rakúska a Nemecka, niekedy aj na krátko, ale to bolo svojvoľne, a vždy som odmietal insuinácie novinárov, že som v exile. (Hádam to pre nich bolo mediálne intrigantnejšie.) Spomínam si ako sa v tých rokoch koketovalo s pojmom exilu. Jedna srbská poetka sa ešte v 80. rokoch minulého storočia vydala a odišla s manželom žiť do New Yorku, a keď po niekoľkých rokoch začal rozpad Juhoslávie, ona začína so seriálom: Listy z exilu. Takých príkladom bolo mnoho.

Západ bol programovaný na príbeh exila z čias studenej vojny. Juhoslávia vonkoncom nemala taký príbeh. Určite, keď sa začal rozpad Juhoslávie, mnohí utekali zo všetkých bývalých republík na Západ, a naozaj sa našli v exile, medzitým, v tom istom čase sa začína aj obchodovanie s témou exilu u niektorých spisovateľoch. Smutné je, keď umelec využíva tému exilu ako akýsi remorkér, aby tak získal viacej pozornosti úlohou mučeníka. Ako sa len klamalo, ako sa vytvárali stereotypy. Ale nech sa vrátim knihám.

A tak som v Budapešti v antikvariátoch nachádzal knihy v nemeckom, anglickom a talianskom jazyku, veľmi lacno. Jedna z prvých kníh, ktorú som kúpil bol bedeker v nemčine o Marienbade. Prečítal som ju, zabával sa na bizarných údajoch, napr. koľko hudobníkov mal veľký kúpeľový orchester, čo všetko na menú v tom období, 1906, ponúkali reštaurácie Marienbadu, potom sa tu nachádzali rôzne reklamy, oznamy, adresy lekárskych ordinácií, atď. Moje vášnivé prechádzky Marienbadom boli nukleom budúceho románu Prípad Brémy.

Ako si jasno spomínam na augustové ráno 1968. v dome môjho uja v Šapci, keď som počul, že Rusi vtrhli do Československa. Moja prvá myšlienka bola, či teraz budem môcť splniť svoj plán pre nadchádzajúce leto vybrať sa so spoločnosťou do Česko-Slovenska. Lebo cez predchádzajúce leto 1967 som bol s orchestrom hudobnej školy na turné po Česko-Slovensku, vlastne po Slovensku a Moravsku. Boli sme stacionovaní v Trenčianskych Tepliciach, a odtiaľ sme odchádzali na koncerty do Trenčína (hrali sme na pevnosti), Brna, Bratislavy, Hrozenkova… Niektoré názvy miest som zabudol. Boli sme aj v Tatrách. Tri týždne strávené na turné boli veľmi vzrušujúce. Práve som sa vydal do sveta! A teraz Rusi! V hlave trinásťročného chlapca všetko sa poprevracalo. Opýtal som sa uja do kedy Rusi zostanú v Česko-Slovensku? On sa zasmial a povedal, že Rusi dlho zostanú tam, kde prídu na tankoch.

Čo ste Vy robili toho rána 21. augusta 1968. roku? Ako si spomínate na ten deň? Ste sa hneď rozhodli opustiť krajinu?

Pred šiestimi rokmi som bol na literárnom festivale v Žiline. Keď som sa vracal navštívil som Trenčín, a prešiel tým strmým vzostupom smerom na pevnosť. Medzičasom prešlo 42 rokov.  Ale ešte stále cítim chuť vanilkovej zmrzliny, ktorú som toho dávneho leta 1967 jedol na trenčianskej pevnosti. V Košiciach som nikdy nebol. Ale preto poznám Gubbio – mesto kulís, dvere „porta dei morti“, fontanu dei matti. Podľa legendy kto trikrát obehne okolo fontány, ukončí život v blázonstve. Obišiel som iba dva kruhy, za tretím som nemal guráž. V mojom románe Astragan Lenin sa po návrate z Capriho, kde bol v Gorkiho vile, zdržiava sa niekoľko dní v Gubbio. Môžete si predstaviť, s akou zvedavosťou som čítal Váš román Gubbio.

Trošku som prehnal v disperzii! Hľa, schádza mi na um Ladislav Mňačko. Jeho román Ako chutí moc som čítal ešte počas študentských čias, a spomínam si, že sa mi veľmi páčil. Potom som viac ničoho nepočul o Mňačkovi.

P.S. Kde presne je Bazilej?

dsimko@ Milý pán Velikić, v poslednom texte ste spomenulli slovenského spisovateľa žurnalistu Ladislava Mňačka. Tento je bezosporu najprekladanejším slovenským autoromm vôbec. Jeho knihy boli preložené do 26 jazykov. Pre moju generáciu bol podobne dôležitý ako Alexander Solženicyn s jeho knihou Jeden deň v živote Ivana Denisoviča (1962). Mňačko bol pôvodne prominentným novinárom komunistického režimu, ale jeho preporod na kritika diktatúry bol dovŕšený knihou Oneskorené reportáže, ktoré vyšli práve v roku našej maturity a zaučinkovali na nás ako bomba. Mňačko nebojácne a pútavo vylíčil osudy ľudí, obetí stalinistickej diktatúry v Československu po februárovom puči 1948. Obrovským prekvapením bol ale jeho demonštratívny odchod do Izraela v roku 1967 na protest proti vtedajšiemu jednostrannému postoju československej vlády a strany ku izraelsko-arabskej vojne. Po okupácii našej krajiny vojskami Varšavského paktu odišiel do exilu, kde pokračoval v písaní. V čase rozkolu medzi slovenskými a českými elitami sa rázne postavil na stranu obhájcov spoločného štátu. Osobne som ho stretol len raz po jeho prednáške v bazilejskom dome odborov Volkshaus. Jeho knihy upadli do zabudnutia a dnes už nevychádzajú.

Dnes v dobe obrovskej vlny imigrantov z Blízkeho Východu a krajín Afriky je zavádzajúce začať porovnávať s povojnovými migráciami v Európe po Druhej svetovej vojne. Každopádne sa ukazuje, že EU nie je uznášania schopná a stále ešte nemá ani len približný koncept ako sa postaviť voči tomuto komplexnému problému. Nemecko je momentálne z vôle svojich politických elít a časti občanov rozhodnuté ku veľkorysému prijímaniu bežencov.

Ako dlho táto riskantná politika pretrvá to je zatiaľ v oblakoch. Každopádne začína EU vyvíjať masívny nátlak na „mladé členské  štáty“ EU, ako Slovensko, Česká republika, baltické republiky, alebo Poľsko, aby participovali na kvótach prideľujúcich migrantov do všetkých krajín EU. Každému je medzičasom jasné, že Dublin ako taký je de facto zlikvidovaný a azylové kritéria sú len iluzórne. Nemecko je naďalej tým obrovským magnetom a utopickou krajinou blahobytu a slobody pre masy Arabov a Afričanov.

Už v prvé dni okupácie Československa bolo totiž citeľné štiepenie našej spoločnosti. Už sa ozvali prvé hlasy, že Pražské jaro bolo chybou a naivným nezmyslom a je treba sa s Rusmi pragmaticky dohodnúť. Hlavným predstaviteľom tohto smeru bol Dr. Gustáv Husák, slovenský komunistický politik a pozdejší prezident Československej republiky. Preto som bol veľmi skeptický ku ďaľšiemu možnému vývoju u nás.

Po augustovej invázii v roku 1968 som cez vtedajšiu Juhosláviu, kde žila moja stará mama, odišiel do Švajčiarska, kde som dostal politický azyl a bolo mi veľkoryso umožnené pokračovať v štúdiu. Odišiel som ôsmeho septembra 1968, keď boli hranice ešte otvorené a vládol určitý chaos.

Pôvodne ako študent geológie som chcel odísť na Island, ale tento trocha romantický sen sa mi nesplnil, nakoľko Island nemal v Bazileji konzulát a zo Ženevy mi ich zastupiteľstvo pri Spojených národoch oznámilo, že utečencov jednoducho neberú. Takto prišiel Island na vlastnú škodu o vzorného občana…

Teraz ešte ku Bazileju, mestu kde som prežil s prestávkami 47 rokov. Na tomto meste si najviac cením blízkosť otvorených hraníc a určitú zhovievavú toleranciu. Badensko a Alsasko sú na bicykli dosažiteľné za štvrťhodinku.

Spomínali ste Váš záujem o literárny baedeker. V roku 2006 vyšla antológia Bazileja, ktorá mapuje skoro bezbrehú literárnu scénu v tomto meste, v  tejto fascinujúcej európskej kultúrnej križovatke, počnúc Schedelovou Kronikou sveta, cez Erazma Rotterdamského, Nietscheho, Kleista, Dostojevského, Hesseho, Zweiga, Máraia, Thomasa Manna až po Hochhutha atď. Prirodzene bol som veľmi rád, že aj moja maličkosť je v knižke zastúpená. ( D.M. Hoffmann & Barbara Piatti: „Basel“, Europa erlesen, Wieser Verlag Klagenfurt & Schwabe Verlag Basel, S. 294)

Ako človek bez štátneho občianstva, vybavený tzv. Nansenovým pasom som tu žil sedemnásť rokov. Viac ako tretina obyvateľov mesta sú cudzinci a ja samotný som dnes tzv. „papierový Švajčiar“. Môj pôvodný československý pas mi bol komunistickou justíciou odobratý. Na Slovensku ma v neprítomnosti súdili kvôli opustenie republiky a taktiež kvôli mojej publicistickej, údajne „protisocialistickej“ činnosti vo fejetóne nemeckých a švajčiarskych novín, poťažne v rádiu. Nový slovenský pas som dostal pred niekoľkymi rokmi. Ale po pravde povedané, historický Košičan mal v priebehu svojho života aj keď sa z nášho mesta nepohol..´Trocha ako obyvateľ Nového Sadu.

Tu sme zasa pri tej našej nešťastnej identite, ktorú máme a ktorá nám stále uniká. Za našim chrbtom ale stojí dlhánska rada našich predkov známych a neznámych, čo nás nechtiac zaväzuje.

dvelikic@ Ctený pán Šimko, naše dopisovanie sa končí, aspoň tentoraz. Váš bedeker o Košiciach mi syn už kúpil a čaká na mňa vo Viedni. Zadovážim si aj Wieserovo vydanie Europa erlesen o Bazileji. Wieser bol môj prvý vydavateľ v nemeckom jazyku. Zostali sme priateľmi. Edícia Europa erlesen je niečo najlepšie čo tento vydavateľ vytvoril. Niektoré moje eseje a úryvky z románov su vydané v tých “wieserových” mestách a oblastiach: Belehrad, Budapešť, Viedeň, Venécia, Záhreb, Istra…

Dúfam, že sa niekedy niekde Vy a ja  aj osobne spoznáme. Inak, získal som štipendium Landis & Gyr Stiftunga, takže o rok od začiatku augusta do konca januára 2017 budem v meste Zug. Fascinuje ma precíznosť Švajčiarov, lebo som už dostal informácie o všetkých detailoch môjho budúceho pobytu v Zugu. Neprekvapuje ma to, naopak, aj sám sa podľa toho správam. Život je nadostať nepredvídavý, takže prečo by sme ho dodatočne komplikovali nepotrebnými improvizáciami, presnejšie údajnou ležernosťou, ktorá je iba alibi lenivosti a ľahostajnosti.

Zdá sa, že v tejto svetovej utečeneckej kríze štedrosť a možnosti Nemecka sa rýchlo vyčerpali. Toto hovorím bez irónie. Vie sa dobre, kto je najzodpovednejší za všetky tie arabské jará, intervencie a “riadenie” sveta. Dnes neexistujú veľkí štátnici, vizionári, akými boli Masaryk, Willy Brandt a De Goal. Svetom riadia karikatúry, nájomníci v službe veľkého kapitálu, iba fingujú, že sú nejaké subjekty svetovej politickej scény. A všade je spústa mediálnej patetiky. Nechápem prešo USA neprijmú milión utečencov, alebo aspoň 800 tisíc, a zostatok Francúzsko, ktorého vtedajší prezident Sarkózy chytal terc beštiálnemu lámaniu Líbye?

Na svete je čoraz viacej ľudí a rozumu čoraz menej. V to sa presviedčame dennodenne, len čo otvoríme noviny alebo zapojíme televíziu. Natískajú sa nám politici, účastníci reality show, top shop moderátori, s jedným jediným úmyslom: aby nás hypnotizovali. Aby nás znemožnili myslieť. A akurát sa podľa toho ľudia najviacej odlišujú od zvierat a rastlín. Ten, kto nerozmýšľa, evolučne je bližší sliepke alebo mimóze, ako homo sapiensu. Veta môže byť bez subjektu. Aj život.  Keby nebolo tak, svet by nebol dnes v stave beznádeje, absurdnejší viac než inokedy pred tým vo svojich dejinách.

Predsa, verím, že vždy Dobro prevláda Zlo. To malé, tá zera ľudskosti zachraňuje svet. A to, vlastne nikdy nie je málo. To je všetko.

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.