Keď ľudia musia bojovať o ľudské práva

Základné ľudské práva, akým je právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a pod. sú neodňateľné a nescudziteľné. Hoci nie vždy boli súčasťou právneho systému.

Už dávnejšie však sú. Mali by umožňovať plné využívanie schopností, inteligencie, talentu a znalostí každého človeka v prospech uspokojenia duchovných a iných túžob a cieľov. Ide o práva, ktoré zabezpečujú minimálny stupeň dôstojnosti a autentickosti ľudských bytostí, podľa čoho možno usúdiť, že by ich mala rešpektovať každá politická moc, každý jednotlivec. Skutočnosťou je, že ľudské práva sú neraz iba na papieri, do života sa v mnohých prípadoch nedostali.

Právo na dôstojný život sa až príliš často obmedzuje práve v kruhu najbližších, v rodine, pričom ženy spravidla trpia najčastejšie. O tom hovoria aj údaje pokrajinského ombudsmana: v roku 2015 vo Vojvodine policajné správy zaznamenali 8 133 žiadostí o intervenciu v dôsledku násilia v rodine, čo je o 1 035 viac než v roku predtým. Na túto tému už niekoľko mesiacov svoje novinárske tykadlá usmerňujeme aj v seriáli textov pod názvom Násilie na ženách je aj naša vec, ktorý finančne podporil Ústav pre rodovú rovnosť AP Vojvodiny. Ale v deň pripomínania si Medzinárodného dňa ľudských práv 10. decembra  sa pýta znovu a opäť podčiarknuť význam boja proti násiliu na ženách, na ľuďoch vôbec. Treba prstom ukazovať na význam ľudských práv, po ktorých, ironicky, šliapajú práve ľudia. Je kus irónie v tom, že ľudia musia bojovať za ľudské práva… Ako potom bojovať, naplno, za ochranu planéty, za zvieratá, za včely…?!

V rovnakej konštelácii potreby po neustálom boji za práva človeka na plnohodnotný život treba vnímať aj Medzinárodný deň osôb s invaliditou, keďže aj ony denne zápasia s rozličnými typmi bariér. Ľudia s tzv. invaliditou sú rovnoprávnymi členmi tejto spoločnosti, no stále narážajú na prekážky, od tých fyzických, po verbálne a psychické. Preto je dobre, že sa čoraz častejšie zakladajú organizácie a občianske združenia, ako je napríklad združenie MY v Petrovci a Objatie v Kulpíne, ktoré zviditeľňujú problémy, s ktorými osoby s invaliditou zápasia. Lebo, žiaľ, iba keď niečo vidíme (či zažijeme), len vtedy sa prebudíme a priberáme k hľadaniu riešenia. Hoci ide o krutú pravdu, netreba od nej utekať, ale treba konečne upriamiť sluch smerom k hlasom tých, ktorí sú často neviditeľní v našej spoločnosti. Pomôcť im, umožniť rovnaké užívanie ľudských práv a rovnoprávnu účasť v spoločnosti.

Veľký rozpor medzi stanovenými ľudskými právami, ktoré môžeme vnímať aj ako ciele celkovej spoločnosti na realizáciu plnohodnotného života všetkých občanov planéty Zem, a realitou nemal by nás odradiť. Skôr naopak. V situácii, keď ľudia musia bojovať za ľudské práva, mal by nás motivovať k aktívnejšiemu pôsobeniu. Nielen na spoločenských sieťach, ale v každodennom živote. Stačí, keď prihlásime násilie, ak o ňom vieme, alebo podáme ruku osobe s invaliditou, aby sa ľahšie dostala po schodoch k cieľu. Tak málo, a tak veľa tým vykonáme…