Lepšie chutí, keď sa opáli na slame

Prišli sme práve tak ako sa svedčí: ani prví, ani poslední. Blahoželáme Ondrejovi Kolárovi, šnajderovi Otovi k meninám, ospravedlňujúc sa, že vláčime drevo do hory, čiže víno z Báčky do Sriemu. Víta nás srdečne, spolu s manželkou Erkou. Nezabudli na sľub spred jedenásť mesiacov: zavolali nás na zabíjačku, akú už nevidieť často. Gazdinka ponúka príchodiacich kávou a čajom. Ich syn Miroslav sa čímsi „vyhráža…” Panebože, vari len nie bombou!? Nie, nie… V rukách má fľašku vytvarovanú ako hruška. Záujemcom nalieva pálenky. Na malú rannú rozcvičku tela i umu. Koho tu ešte máme? Tu sú švagrovia pána domáceho: Rudo Hrubík a Štefan Hrubík so synom Emanuelom, tu je Erkin brat Samuel Hrubík, tiež Rudov kmotor Miroslav Bažík nechýba, pravdaže, ani zať Miroslav Bovdiš. Trochu neskôr príde aj Otov brat Samuel Kolár… Rezko hýbeme sánkami, lepníky s cesnakom chutia, mmmmm…

o   O   o

O pol ôsmej vykročíme do krásneho slnečného rána. Reč na zakáľačkách nie je žiadna žabina. Zaraz krúži dokola ako dobrý duch. Dvorom sa rozkotúľa veselý džavot zabíjačov. To je láska! Taký krásny deň! Domáci sa musia mať veľmi radi. Jáááj, ale sa chcú! Ešte len brány a kypriče nepadali na ich zabíjačkách… Pekne je, lebo dnes je zabíjačka aj u jedného mládenca a ten má frajerku; tí sa chcú…!

Smejeme sa, aj pán snehuliak – vyrástol včera na dvore z prvého snehu – sa smeje. Dva zavreté havkáče brešú na súhlas ostošesť. Ich prenikavé hlasy sa stlmia len čo zaznie kvíkanie skolenej ošípanej. Keď utíchne svinka, opäť sa ozvú psíky. Gazda prináša bal pšeničnej slamy, chlapi robia „vechtíky”, ukladajú ich na svinku (asi tak dvestokilovú), podpália… Šeptom sa ozve ohník, zo slamy sa začína po neviditeľnom rebríku štverať dym vysoko dohora. Bude pekné počasie. Priezračný plameň oblizuje svinku zo všetkých strán. Vôňa kože sa vznáša nad dedinkou v údolí. Mieša sa s hlasmi zabíjačov…

– Lepšie je na slame. Bude príjemnejšia vôňa. – A takto je aj čistejšie. – Stále opaľujete na slame? – Vždy. – Vravia ľudia, že sa rýchlejšie urobí, keď sa obára… – Jeden brav možno, ale keď zabíjate dva-tri… ani nie. – A potom… kožka má lepšiu chuť, keď sa opáli. – I mäso chutí lepšie. Brezákom z opálenej kožky sa tie druhé nevyrovnajú. – Aj škvarky, aj všetko je lepšie, keď sa opaľuje na slame.

Ohník veselo praská, reč nestojí, chlapi sa hýbu, papekmi presúvajú slamu na neopálené partie mäsitej ošípanej. Metlami svinku ometú, prikladajú na ohník druhý raz… tretí raz. Čoskoro vytiahnu z chlieva aj druhú, menšiu ošípanú. Z tej sa tiež po chvíli kúdolí… Po štvrtom ohníku prvú polievajú; voda z hadice syčí ako gunár, zmýva popol; nožíky i rožky z plechu rýchle pracujú, strúhajú po koži. Tá zostáva krásna, vábivá ako žltý karas.

o   O   o

Robota sa darí, ľudia robia i hovoria lahodne, s pôžitkom, s ohľadom. Nemračia sa, nehromžia, nevrieskajú. Žartujú, vtipkujú… Veselá nálada sa vystupňuje len čo Rudo Kolár začne podávať z ružovej mištičky… Uhádnite – čo? Mmmmhm! Lahôdka nad lahôdky! Chrumkavé svinské uši do kávova opekané na slame!

V krajčírskej dielni, ktorá sa zaraz pozmenila na mäsiareň, zaznie známa symfónia nožov a osly. Chlapi makajú zručne. Za krátky čas svinky sú v kusoch! Majster Oto ochotne ponúka, žartuje: Jedzte kožku; je chutná, a na klobásy zostane viac mäsa. Dvakrát ponúkať nemusí. Slaná na slame upečená kožka sa priam topí v ústach. To je ale slasť!

Vonku pri kláte poklepáva kladivom po „barte“ Samuel Kolár, Otov brat: dostal za úlohu „zriadiť si hlavu…” Pod orechom pri malom stole umývajú črevá Snežana a Milina Hrubíkové. Neoziabli vám prsty? Ale kdeže, veď, aha, začínajú poletovať muchy.

Dnes sa na sto percent nabehá, doberajú si hostiteľa švagrovia. Ten ale vie, že keď žartujú, tak sa im robota páči. Pritakáva s úsmevom a už vonku zažne ohníky pod kotly. V jednom sa uvaria kože, hlavy a vnútornosti. Na brezáky a májošky, čiže na tlačenky a jaternice. V druhom sa budú vyprážať (o)škvarky. Gazdinka v kuchyni varí paprikáš na obed, ale má sa aj okolo zabíjačov. Domáci? Ten je v okamihu v „jatke” a nalieva z hložianskeho červeného. Treba spláchnuť tie uši a tie kožky…

o   O   o

V obývačke na poschodí… Panebože! Čo to len stvára Boženka Bovdišová, rodená Kolárová? Žeby sa práve dnes chystala niekam na svadbu? Alebo vari ide stavať perníkovú chalupu? Koľko je tu…? Jeden, dva… osem! Osem druhov zákuskov a koláčov! Sedem, poopraví nás precízny pamajster Oto: toto tu je Ondriš-torta, podľa receptu z Hložian.

Vrátime sa do míheľu. Tam už na elektrickom stroji melú mäso. Pripomenú domácemu, že elektrický stroj treba merkovať, podmasťovať ako sa patrí, aby nezhrdzavel… No tak, povie Oto švagrovi, toto je tvoj pohárik? Nie; môj pohárik je doma, ale naliať mi môžeš aj do tvojho… Ej, beťári, beťári, musím i sebe naliať, lebo aj mne mozog „zhorí” z vášho doberania. Ale takých vás chcem! Veselých a robotných…

Mäso je zomleté “zanikiaľ”. Kým sa ochladí, zabíjači sa naobedujú chutného paprikáša a pustia sa do najdôležitejšej roboty v roku, prípravy klobás. Pamajster Oto prízvukuje: Podbajte, ľudia, viete, že nemáme radi štipľavé klobásy. Odkiaľ máte papriku? – spýtame sa. Z Hložian horkú a z Kulpína „ljutu”! Tak? Tak.

O päť minút bude presne pol druhej. Prvá klobáska je nadiata, Rudo Hrubík ju ukladá do vahana. Čoskoro zaškvrčí a zavonia na pekáči. Hložiansky zať Samko Hrubík a ja balíme pinklíky a lúčime sa s prekvapenou spoločnosťou.

– Ale keď prvý raz zase navštívite Lug, prídite ochutnať!

Slová pána majstra Ondreja Ota Kolára sú – ako vždy – úprimné, srdečné. Aj po Novom roku šteklia, ako dobiedzavá dilema: nemali by sme sa zase raz pobrať do Lugu?

Juraj Bartoš