Niekedy ľutujem, že som odišla

SEDEM OTÁZOK PRE PEDAGOGIČKU ALEKSANDRU URBANOVÚ VRANIĆOVÚ

Tesne predtým, než sme si telefonovali, Lužanka Aleksandra Urban Vranić sa dozvedela dobrú správu. Začiatkom budúceho roka jej v bratislavskom vydavateľstve AT Publishing vyjde kniha o kreatívnom písaní detí. „Využila som svoje osobné pedagogické skúsenosti a niekoľkoročnú prax v danej problematike,“ vysvetľuje. „Kniha prináša novú metódu výučby tvorivého písania, podľa ktorej je možné dosiahnuť výborné výsledky aj u detí, ktoré si len osvojujú gramotnosť. Práve vtedy je dôležité, aby pocítili radosť z písania.“ Ako dodáva, zamerala sa na nové, ale aj osvedčené techniky písania, tiež siahla za početnými príkladmi z praxe, takže v knihe nechýbajú ani ukážky diel malých autorov, ktoré neraz boli ocenené aj v literárnych súťažiach.

Aleksandra prišla do Bratislavy v roku 1993. „Na území bývalej Juhoslávie v tom čase zúrila vojna, takže na Slovensku boli v každom prípade lepšie podmienky na štúdium,“ spomína. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK, potom sa zamestnala ako jazyková redaktorka v Hospodárskom denníku. V súčasnosti pracuje ako pedagóg literárno-dramatického odboru v Súkromnej základnej umeleckej škole Ružová dolina v Bratislave. „Okrem literárno-dramatickej výchovy vyučujem aj tvorivé písanie. Učím deti vo veku od 6 až 12 rokov,“ uvádza.

– Čo bolo pre teba na Slovensku najťažšie?

– Keď som prišla na Slovensko, nevedela som pochopiť mentalitu tunajších ľudí. Zdá sa, že sú to iba maličkosti, ale je ťažké si na to zvyknúť. Ľudia sú tu veľmi uzavretí. Bolo mi divné, že ma spolužiačky nikdy nezavolali na kávu, nikdy ničím neponúkli, nerozumeli mojim vtipom. Najťažšie mi bolo však vybavovanie dokladov pre dlhodobý pobyt a vízum. V čase, keď som prišla na Slovensko a počas môjho štúdia neexistoval preukaz zahraničného Slováka. Bolo to veľmi ťažké a často som musela chodiť na políciu, kde boli hrozne dlhé rady, vybavovať si tieto doklady. Bola som iba obyčajná cudzinka, s ktorou sa tak aj zaobchádzalo, a to, že som bola zo Srbska, moju situáciu ešte viac komplikovalo. Ťažké som mala aj to, že hoci som bola výborná študentka, nemala som štipendium a mnohé veci, vrátane zdravotného poistenia, som si musela hradiť sama.

– Kedy si si uvedomila, že tu zostaneš žiť?

– Neviem, či som si túto skutočnosť už uvedomila. Ešte sa občas pýtam samu seba, či sa len predsa nevrátim. Vždy som to brala tak, že ešte iba rok-dva a vrátim sa. Najprv som si myslela, že po ukončení štúdia. Ibaže som vedela, že v Srbsku si prácu hneď nenájdem, kým tu som sa zamestnala hneď. Tak isto aj môj manžel. Neskoršie, keď dcéra začala chodiť do školy, pochopila som, že sa už asi nevrátime. Ale kto vie?

– Mala si v rámci svojho zamestnania  kontakty so Srbskom či bývalou Juhosláviou, respektíve ovplyvnil nejako pôvod tvoju kariéru?

– V rámci zamestnania som nemala kontakty so Srbskom. Pôvod možno ovplyvnil moju kariéru v tom zmysle, že som predtým žila v krajine, ktorá nebola tak uzavretá ako Slovensko počas socializmu, že veľa vecí z kultúry, umenia a literatúry prenikali v bývalej Juhoslávii zo západných krajín a Ameriky. Všetko to som mohla a vedela využiť aj vo svojej práci, či už z oblasti pedagogiky, tvorivého písania, divadla, literárnej tvorby alebo filmu.

– Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

– To, že som prešla cez mnohé ťažkosti a prekážky, že som vydržala a nevrátila sa domov hneď pri prvých problémoch. Za svoj najväčší úspech považujem aj to, že robím prácu, ktorá ma baví, a že mi čoskoro vyjde kniha, ktorá môže byť dobrým pomocníkom a sprievodcom pre pedagógov nie iba tvorivého písania, ale aj slovenského jazyka a literatúry (a iných jazykov), tvorivej dramatiky, literárno-dramatických krúžkov a pod.

– Ľutuješ niekedy, že si odišla?

– Niekedy áno. Odlišnosti v mentalite ma často privádzajú k tomu, že ľutujem, že som tu. Nehovoriac o filmoch so slovenským či českým dabingom, ktoré sú tu samozrejmosťou a ja si na to nikdy nezvyknem.

– Čo by sa muselo stať, aby si sa vrátila?

– Ťažko povedať. Keby bola na Slovensku vojna.

– Komu fandíš, keď hrajú Slovensko a Srbsko v nejakom športe?

– Šport nesledujem. Ale kebyže som pozerala šport, a hrali by tieto dve krajiny, určite by som fandila Srbsku.

Rastislav Boldocký