Dejiny tejto školy sú poznačené pokrokom, demokraciou, láskou k práci a ľudu

11.apr 2014

ÚRYVOK Z PREJAVU RIADITEĽA GYMNÁZIA PAVLA MUČAJIHO

Terajší riaditeľ Slovenského gymnázia v Petrovci Pavel Mučaji mal na slávnostnom zasadnutí prejav, v ktorom medziiným povedal:

Hľa, sme tu, na hranici dvoch polstoročí, na historickom prelome času nášho gymnázia, na medzníku dvoch päťdesiatok, my občania, hostia a žiaci, my, tisíc osemdesiat i štyria maturanti a 216 učitelia, chovanci tohto ústavu, my, 161 profesorov a 20 riaditelia, my, 634 právnici, lekári, farmaceuti, stomatológovia, ekonómovia a národnohospodári, profesori a odborní učitelia, my, 287 študenti vyšších a vysokých škôl, my, neznámeho osudu, umučení v koncentrákoch druhej svetovej vojny, padlí na bojovom poli, alebo jednoducho umretí na lôžkach, my živí svedkovia rozvoja tohto gymnázia, ktorí sme jeho obsahom, svedectvom a svedomím – tu sme všetci, ktorých vychovalo toto gymnázium za 50 rokov, aby sme aj teraz všetko to najšľachetnejšie a najkrajšie, k čomu sa dopracovalo ľudské srdce a rozum, preniesli do nového polstoročia tejto školy, aby sme my, ktorí tu zostaneme aj po tejto slávnostnej chvíli, mohli trvalé hodnoty ďalej podávať novým mladostiam.

Chvíľa, v ktorej sme zoskupení, je veľká a dôležitá. Je historická a pred históriou sa vždycky treba stavať nanajvýš zodpovedne. Avšak osud tak chcel, že každý okamih v rozvoji nášho gymnázia bol historickým a vyžadoval si zodpovednosť všetkých. Tu sú profesori, ktorí na všetko toto pamätajú, tu sú riaditelia, ktorí ho vyvádzali z úskalí, tu sú žiaci, ktorí ruka v ruke so svojimi profesormi tvorili dejiny tejto školy, poznačené pokrokom, demokraciou, statočnosťou, láskou k práci, ľudu, umeniu a poznávaniu sveta. Od národného borca Júliusa Kubányho, súdeného na smrť v prvej svetovej vojne, od Miloja Stojadinovića, dobrovoľníka v balkánskej a prvej svetovej vojne a účastníka prerazenia solúnskeho frontu, od Andreja Siráckeho, Juraja Speváka a Braňovej družiny, od Anny Benkovej a po pracovnú brigádu Jánošík – vždycky tu panoval jeden duch, duch lásky ku vzdelaniu, k rodnej pôde a domovu, k revolučnej myšlienke, ktorá ovládla a viedla naše robotníctvo. Nič tu nebolo dané zdarma. Všetko bolo krvopotne stavané a vytvárané a vždy za cenu veľkého sebazriekania a obetí a aj za cenu mladosti a slobody. Každý tu obetoval, lebo taký bol nepísaný príkaz tradície. Každý sa naučil pracovať a mal rád človeka, pokrok, rast. To preto, lebo takto učili naši profesori, to preto, že ideály ľudstva, bratstva a humanity boli pozdvihnuté na najvyšší stupeň. To preto, lebo demokratické tradície v našom živote boli hlboko zakorenené, lebo si ľud toto gymnázium staval sám, z vlastných mozoľov a pre vlastné potreby. Lebo túžba po vlastnom kultúrnom prejave a vlastnom raste bola stará, ako aj príchod našich otcov do týchto rovín.

Neviem, kde ešte ľud tak tvrdo a v každej chvíli stál za svojimi kultúrnymi stánkami ako u nás a kde sa tak zaujímal o výchovno-vzdelávací proces. Občania prichádzali na skúšky a prvých maturantov čakali pred budovou školy, aby ich videli, objali a počuli. Aby sa ešte raz a znovu presvedčili, že investície a úsilie vložené do gymnázia neboli márne, že sa vracajú. Lebo ľud si prial, aby gymnázium vychovávalo ľudovú inteligenciu, robotníkov vo svojom povolaní. A ono vždycky len tak robilo. Nemohlo inak, lebo v čase jeho zakladania v každom našom domci bola prítomná revolučná myšlienka Októbra, lebo organizácia komunistov mala vtedy v Petrovci vyše 1100 členov. A táto myšlienka dominovala v celom prostredí.

(Výber z Hlasu ľudu č. 40,

ktoré vyšlo 11. októbra 1969

v Novom Sade)

vo výbere Kataríny Gažovej

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs