Oslobádzanie od minulosti

Po rozpade SFR Juhoslávie v jej bývalých republikách sa začali intenzívnejšie prejavovať rôzne podoby tzv. historického revizionizmu, ktoré sa dodnes snažia dokázať, že nebolo všetko práve tak ako sme sa kedysi učili z učebníc. Napríklad četnícke hnutie (v minulosti všeobecne považované za zločinecké) bolo v Srbsku medzičasom zrovnoprávnené s partizánskym a jeho činnosť v druhej svetovej vojne tiež vyhlásená za antifašistickú, čo bolo odôvodnené potrebou napraviť historické krivdy a prekonať ideologické rozdiely medzi tunajším ľudom. Mnohí dodnes nesúhlasia s týmto činom a zdá sa, že krivdy nie sú napravené, ba naopak. Lebo rehabilitáciu tých, ktorí boli donedávna považovaní za zločincov, ich obete a potomkovia obetí teraz asi pociťujú ako novú krivdu.

Historický revizionizmus sa prejavuje ako stúpajúci trend aj v súčasnosti. Časopis Politikin zabavnik v čísle 3493 zo dňa 18. januára uverejnil článok pod názvom Dugo putovanje Henrika Lautnera (čiže: Dlhé cestovanie Henricha Lautnera), v rámci ktorého sa v časti s podnázvom Ko su bili ljotićevci (Kto boli ljotićovci) hovorí o srbskom nacistickom kolaborantovi Dimitrijovi Ljotićovi a jeho hnutí Zbor, pričom sa v podstate relativizuje ich zradcovská a zločinecká úloha v druhej svetovej vojne. Daný článok okrem iných odsúdili aj členovia Nezávislého združenia novinárov Srbska a Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny, ktorí v oznámení pre verejnosť uviedli, že ide o hanebnú mediálnu manipuláciu najmä s ohľadom na skutočnosť, že Politikin zabavnik čítajú zväčša mladšie generácie. Už v nasledujúcom čísle redakcia časopisu sa pokúsila napraviť vec uverejnením článku Ko su zaista bili ljotićevci? (Kto naozaj boli ljotićovci?) s úvodnou poznámkou, že redakcia nemala v úmysle sporným článkom z predchádzajúceho čísla relativizovať úlohu zločineckých jednotiek organizácie Zbor a Dimitrija Ljotića v druhej svetovej vojne; redakcia sa zároveň ospravedlnila všetkým, ktorí ten článok tak pochopili, a to ospravedlnenie osobitne adresovala židovskej a rómskej spoločnosti (čiže príslušníkom národov, ktoré boli v najväčšej miere obeťami ljotićovských zločinov). Lenže problém zostáva v tom, že sporný text uverejnený v PZ č. 3493 hovorí o Ljotićovi vskutku apologeticky a vari ho nemožno pochopiť inak.

O jednom celkom inakšom spôsobe vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou, čiže minulosťou vlastnej rodiny a krajiny, hovorí dokumentárny film Enkel (Vnuk), ktorého televízna premiéra bola v sobotu 26. januára na prvom programe Rádio-televízie Vojvodina. Hlavnou postavou vo filme je Nemec Rainer Höß, ktorého starý otec Rudolf Höß bol veliteľom koncentračného tábora Osvienčim (Auschwitz). Kým Rainer bol dieťa, rodičia mu nehovorili pravdu o jeho zlopovestnom predkovi, ale ako 15-ročný sa dozvedel, že jeho starý otec bol odsúdený a obesený za vraždu 2 a pol milióna ľudí, hlavne civilov, žien, detí a starcov. Tento objav Rainerovi spôsobil vážne traumy, takže sa rozhodol konfrontovať s temným rodinným dedičstvom a začal boj proti popieraniu holokaustu ako najhroznejšieho zločinu v dejinách, čo malo však za následok, že ho otec a celá rodina začali vnímať ako nepriateľa. Časom sa Rainer zoznámil s Evou Mozesovou Korovou, ktorá bola ako 10-ročná deportovaná do Osvienčimu, kde Josef Mengele na nej konal nehumánne experimenty, a v tomto koncentračnom tábore boli zavraždení jej rodičia a sestry. Pol storočia neskoršie Eva sa rozhodla odpustiť Mengelemu a nacistom za to, čo jej urobili, lebo nechcela zostať obeťou Osvienčimu do konca života. Vo filme Enkel Eva sa stretáva s Reinerom a on ju dnes považuje za svoju starú matku.

Skutočnú osobnú slobodu (a samým tým aj lepšiu budúcnosť) nemožno dosiahnuť bez úprimného uznania vlastných chýb a odpúšťania iným. Niektorí to pochopili, iní vari ešte stále nie.

Stevan Lenhart