Každý deň pomáhať ľuďom v núdzi

Aj napriek tomu, že sa utečenci na Srbsko dívajú ako na tranzitnú krajinu, keďže krajiny Západného Balkánu ich viacej lákajú, hlavne stupňom ekonomickej rozvinutosti, aj na našom území sú ľudia, ktorí im ochotne pomáhajú, aby čím ľahšie prešli cestu k vysnívanej krajine. 

Občania Srbska počas celého uplynulého roka preukázali veľkú solidaritu a empatiu voči utečencom. Mnohí to robia aj dodnes. Napríklad Anna Đurićová z Nového Sadu, ktorá sa prednedávnom pripojila k belehradskej mimovládnej organizácii Stredisko pre ochranu a pomoc žiadateľom o azyl (Asylum Protection Center), ktorá dlhé roky podporuje a stará sa o ľudí,  ktorí si v našej krajine žiadajú azyl.

– Potrebu po pomáhaní ľuďom som u seba postrehla ešte v detstve, – hovorí Anna. – Tá potreba a pocit solidarity sú stále prítomné vo mne. Snažím sa počúvať svoje vnútro, lebo sa vtedy dobre cítim. Určite, že veľkú vďaku môžem vyjadriť mojim rodičom, keďže mi to ony vštepili, a svojim profesorom, ktorí v tom pokračovali počas celého môjho školenia Ale predovšetkým svojej rodine, ktorá ma absolútne v tom podporuje.

Annino životné želanie bolo a je, aby každý deň pomáhala tým, ktorí to najviacej potrebujú. – Mojim životným želaním je, aby som pomáhala deťom a vôbec ľudom v Afrike. Utečenecká vlna, ktorá je prítomná aj v našej krajine mi určitým spôsobom umožnila, aby som poskytovala humanitný druh pomoci ľudom a zároveň si obohatiť život s novou kultúrou a novými ľudmi, – zdôveruje sa naša spolubesedníčka.

Svedkovia sme toho, že situácia, v ktorej sa utečenci nachádzajú vôbec nie je závideniahodná. Ako je to v teréne?

– Naša terénna práca trvá 24 hodín. Ten čas ubehne veľmi rýchlo a dynamicky. Od nás sa očakáva šikovnosť, tolerancia a nadovšetko empatia, – hovorí o svojej skúsenosti Anna Đurićová. – Na jednom zbernom mieste je niekoľko organizácií, s ktorými fungujeme ako jedna veľká rodina, pomáhajúca ľudom. Ústrednou organizáciou je Výbor pre utečencov Republiky Srbska, potom sú tu UNHCR, UNICEF, Červeny kríž, World Vision, Lekári bez hraníc, SOS Children Vilage, dobrovoľníci z Česka a väzni zo Sriemskej Mitrovice, polícia a iní.

Optimizmus, ľudské teplo a lásku nesebecky dávame ľudom a takým spôsobom im aspoň o promil pomôžeme, aby ľahšie prežili cestu za lepším zajtrajškom.

Anna hovorí, že ide o veľmi zaujímavú prácu. – Evidentujeme autobusy, ktoré dovážajú utečencov z Preševa. Poskytujeme im informácie o mieste, kde sa práve nachádzajú, o tom, ako ďalej bude organizovaná ich cesta, kde je pitná voda, kde sa nachádza lekár, kde sa môžu utepliť. Stále im pripomíname, aby sa držali spolu, lebo sa autobusy stále posuvajú a neraz sa stálo, že sa niekto stratil. Najhoršie je vtedy, keď sa rodina rozdelí a tak rozdelená jedna časť rodiny odcestuje vlakom do Chorvátska a druhá zostane v Srbsku.

Najhoršie je vtedy, keď sa rodina rozdelí a tak rozdelená jedna časť rodiny odcestuje vlakom do Chorvátska a druhá zostane v Srbsku. 

Z utečencov mnohí majú strach. Anna však tento druh emócie ani raz nepocítila.

– Najťažšie je prvýkrát sa stretnúť zoči-voči s utečencami, ale nie kvôli strachu, ale smútku. Prvýkrat sa musia skrývať slzy a bôľ. Neskoršie sa začína uvažovať racionálnejšie, lebo si uvedomíte, že takým spôsobom nepomôžete nikomu, – zdôveruje sa Anna. – Mnohí sa ich boja. Sú to „iba“ ľudia. Ja sa ich nebojím, bojím sa ne-ľudí... Rozprávam sa stále s nimi. Sú tam aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia so svojimi rodinami, ale aj tí, ktorí to nie sú. Všetci majú rovnaké želanie: žiť v slobode. 

Mnohí sa ich boja. Sú to „iba“ ľudia. Ja sa ich nebojím, bojím sa ne-ľudí…

Anna s citom hovorí, že sú to ľudia inej mentality a obyčajov. – Bohatstvo je vidieť ako vykonávajú celý rituál, pri ktorom si aj v blate, aj v zime uctievajú Alaha. Neuveriteľné je aj to, ako sa vždy, ale vždy (!) poďakujú za každú informáciu. ktorú im poskytneme. Môžeme sa od nich učiť  morálnym a ľudským hodnotám…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová