Potraviny a stravovanie

To heslo platí dávno: povedz mi, čo ješ a poviem ti, ako na tom so zdravím si. Bez ohľadu na to, či človek je, aby žil, alebo žije, aby jedol – potravinám sa v žiadnom prípade nevyhne. A pomerne dosť času trávi v ich konzumovaní. Cez týždeň tak muži, ako i ženy vo viacčlenných rodinách jedlu venujú asi hodinu denne, v dňoch víkendu je ten priemer u mužov hodinu a dvadsať a u žien hodinu i pätnásť minút. Možno to vysvetliť tým, že je v dňoch voľna viac členov rodiny pri tom istom stole, takže na stravovanie trovia i viac času. Keď je jedinec sám, buď muž, alebo žena, tak  jedeniu venuje po dvadsaťdva a v dňoch víkendu len (po) osemnásť minút. Hoci veľká väčšina anketovaných spravidla je s niektorým z členov domácnosti, najmä v dňoch víkendu, predsa si nemožno nevšimnúť, že každá druhá žena a každý druhý muž konzumuje potraviny sólo cez týždeň. Náš priemerný obyvateľ sa hlavne stravuje doma a pri tom trávi okolo sedemdesiat minút denne. V reštauráciách je priemerne pol hodiny s tým, že príslušníci oboch pohlaví chodia do nich hlavne v dňoch víkendu.

Inou otázkou je však to, aká je kvalita a množstvo potravín, ktoré sú na stole. Pri príležitosti 16. októbra – Svetového dňa výživy z viacerých inštitútov pre verejné zdravie prišli upozornenia, že sa čoraz menej trovia kvalitné potraviny s dostatkom proteínov, napríklad mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky, vajcia… – Bolo by dobre, keby sa všetci členovia rodiny aspoň v sobotu a v nedeľu v rovnakom čase ocitli za tým istým stolom, a keby bolo viac školení o správnej výžive, – vraví Olivera Radulovićová z Inštitútu pre verejné zdravie v Niši.

Nemenej dôležitým problémom je nedostatok potravín. V deň výživy predstavitelia Aliancie pre spoločné dobro na Námestí Nikolu Pašića  v Belehrade dekorovali stôl prázdnymi misami, vyjadrujúc tým solidaritu s približne milión obyvateľov, koľko sa odhaduje, že u nás hladuje. Len tridsať percent obyvateľov si môže dožičiť spotrebný kôš, ktorého hodnota je okolo šesťdesiattisíc dinárov. Kríza nadobudla také rozmery, že mnohí občania predávajú rodinné poklady, aby mali za čo kúpiť stravu, prípadne si hradiť účty.

O nič lepšie nie sú na tom ani mnohé iné krajiny. Strava sa na strane jednej dosť vyhadzuje, kým na strane druhej každý šiesty obyvateľ planéty je hladný alebo podvyživený. To, že si obrovský počet osôb, takmer deväťsto miliónov, nemôže dožičiť základné životné potraviny, spôsobujú v prvom rade vysoké ceny poľnohospodárskych produktov, skromné príjmy a vysoká nezamestnanosť. Veľký vplyv na to majú i skromné výnosy obilnín, extrémne klimatické podmienky a demografické pohyby – každý rok nás je na svete o osemdesiat miliónov viac. Rast cien potravín priamo vplýva na to, že sa každoročne okolo sedemdesiat miliónov ľudí z kategórie chudobných presúva do kategórie extra chudobných. A ak sa to všetko umocní i odcudzením, prípadne nedbalosťou týkajúcou sa verejných statkov, ako je pôda a voda, tak sa stupňujú vyhliadky, že v konzumovaní potravín budeme všetci tráviť menej času. Nie preto, že ho nebudeme mať, ale najviac preto, že i stravy bude hodne menej ako dnes. A to sa pri súčasných praktikách môže stať už onedlho.

(V budúcom čísle: Vybavenosť domácností hmotnými statkami)

O. Filip