Pravda je tam niekde

Treba čítať depeše na WikiLeaks a bude nám jasné, ako funguje politika americkej vlády – približne takto sa vyjadril novinár a vojenský analytik Miroslav Lazanski v televíznom vysielaní pred niekoľkými rokmi, pravdepodobne by také niečo povedal aj dnes a s takou jeho konštatáciou by hádam väčšina súhlasila.

V písomnej reakcii na nedávny článok novinára denníka Danas, v ktorom sa o. i. poznamenalo, že je blízky vládnucim kruhom v Srbsku, Lazanski odpovedal, že áno, on je blízky vláde svojej krajiny. A zároveň sa opýtal: „Mal by som azda byť blízky vláde niektorej cudzej krajiny?“ Medzičasom bol Julian Assange, publicista a zakladateľ internetového portálu WikiLeaks zatknutý v Londýne a hrozí mu extradícia do USA, kde ho čaká súdny proces za uverejňovanie tajných vládnych informácií. A Lazanskému bola v polovici apríla udelená Cena mesta Belehrad za novinárstvo.      

Prečo takéto porovnanie Lazanski – Assange? So zámerom nastoliť otázku, či by poslaním novinára malo byť hľadanie a bezpodmienečné odhaľovanie skutočnej pravdy alebo podporovanie vládnucich kruhov a presviedčanie verejnosti, že domáca vláda vždy má pravdu – ak nie pre nič iné, tak aspoň a len preto, že je „naša“? Jedna z odpovedí na nastolenú otázku by asi viedla k záveru, že princípy investigatívneho a záujmy provládneho novinára sú navzájom celkom protikladné…   

Webová stránka WikiLeaks bola spustená koncom roka 2006 a doteraz mala mimoriadnu ozvenu vo svete – vyzdvihuje sa najmä jej prínos v oblasti boju o ľudské práva a slobodu tlače, ako aj úsilie o zvýšenie transparentnosti činnosti vlád vo svete s cieľom boja proti korupcii, odhalenie utajovaných vojnových zločinov atď. O váhe tohto internetového portálu hovoria významné ceny a uznania, ktoré získal (napr. udelené mu boli mediálne ceny The Economist a Amnesty International, pokým Julian Assange bol vo viacerých médiách zvolený za osobnosť roka a v roku 2011 bol nominovaný na Nobelovu cenu mieru), ale na druhej strane aj skutočnosť, že mnohí americkí politici jeho zakladateľa a šéfredaktora Juliana Assangea považujú za štátneho nepriateľa číslo 1, digitálneho teroristu, zradcu a všeobecnú hrozbu pre štátnu bezpečnosť. V Pentagóne tvrdia, že on v protiamerickej činnosti spolupracuje s Ruskom, alebo ho opisujú ako Putinovho „užitočného idiota“. Sám Assange také tvrdenia popiera. Zakladateľ WikiLeaks je predmetom hnevu Pentagónu najmä od roku 2010, keď na svojom portáli začal uverejňovať dôkazy o zločinoch a krutostiach amerického vojska v Iraku a Afganistane. Je zaujímavé, že v tom istom roku sa dostal na červený zoznam Interpolu, lebo vo Švédsku bol stíhaný za podozrenie zo znásilnenia. Politický azyl mu roku 2012 poskytol bývalý prezident Ekvádora a odvtedy sa Assange nachádzal v ekvádorskom veľvyslanectve v Londýne. Nedávne odňatie politického azylu malo za následok zatknutie Assangeho 11. apríla v Londýne a jeho ďalší osud je neistý, lebo USA podali žiadosť o jeho vydanie a chcú ho trestať za špionáž a spoluúčasť pri krádeži tajných informácií z vládneho počítača.

Akokoľvek sa veci budú diať v nasledujúcom období, WikiLeaks a  Assange už urobili revolučný posun vpred v boji o ľudské práva a slobodu tlače. Ovplyvnili a posmelili totiž početných novinárov, ktorých cieľom je hľadanie pravdy. Medzi nimi je aj slovenský publicista a občiansky aktivista Peter Weisenbacher, ktorý vo svojom článku Assange je hrdina uverejnenom na portáli Pravda.sk píše: „Julian Assange zverejnil na svojom portáli WikiLeaks viac dôkazov o korupcii a zločinoch ako ktorýkoľvek iný investigatívny novinár. Dokonca omnoho viac ako ktorékoľvek svetové médium. To je fakt, ktorý sa nepokúšajú oddiskutovať ani jeho najzarytejší odporcovia.“

Stevan Lenhart