Prečo potrebujeme reštitúciu ducha?

Reštitúcia v našej krajine prebieha od roku 2011. Kruh vracania majetku pôvodnému majiteľovi v peniazoch alebo naturáliách by sa mal uzavrieť o päť alebo šesť rokov. Čo je však s reštitúciou nášho ducha?

O reštitúcii duchovného (čítaj: ľudského a kultúrneho) sveta jednotlivcov a celej našej spoločnosti nás priam núti rozjímať pripomínanie si Novosadskej razie, od ktorej uplynulo presne 75 rokov. V tejto akcii pozbavenej všetkých ľudských zmyslov a citov, prebiehajúcej 21. až 23. januára, zavraždili medzi 3 000 a 4 000 Srbov, Židov, Rómov, Slovákov. „Nežiaducich prvkov“ na území, ktoré v tom období dostalo prívlastok maďarské. Telá tisíce ľudí „pochovali“ pod dunajské ľady. Možno práve pod podobné ľadové okovy, akými je aj teraz Dunaj pripútaný k svojmu korytu…

Ľudstvo sa nepoučilo z minulosti. Z holokaustu, a v „územnom“ prípade Vojvodiny z Novosadskej razie už vôbec nie. Práve keď si človek pomyslel, že sa kruh konečne uzatvoril, keď sa nadýchol zhlboka, utrel si pot z čela, že životné nebezpečenstvo prešlo, v hlave sa začali rojiť myšlienky pretavené do jedinej vety: konečne je tu pokoj, mier, ľudskosť, život! Ale nie naveky vekov.

Už niekoľko rokov v celom svete sa vzmáhajú pravicovo orientované organizácie, silnie fašizmus a nacionalizmus, minimalizuje sa význam života človeka. Jednoduchého, normálneho homo sapiens. Ten podľa všetkých písaných a nepísaných pravidiel má právo na dôstojný život za použitia vlastných sivých buniek – právo na čokoľvek, teda aj na vlastné rozhodnutia. Pravdaže, ak tie rozhodnutia neohrozujú život alebo právo na dôstojný život iných ľudí. Súčasnosť ukazuje svoju drsnú tvár. Sýrske mesto Allepo je len jedným z mnohých dôkazov toho.

Prečo potrebujeme reštitúciu ducha?

Prečo potrebujeme reštitúciu ducha? Zrejmé je, že správy o masových vraždách a trýzneniach každého druhu, ktoré sú prítomné aj v súčasnosti, u niektorých typoch ľudí nevplývajú na zušľachťovanie citov, ľudskosti vôbec. U mnohých však vzbudzujú silný odpor voči každému druhu brutality na Zemi. Komu sa sťažovať za niekoľkoročnú alebo niekoľkodesaťročnú ujmu na zdraví ducha zo strany tých, ktorí vo vyšších polohách rozhodujú o našich osudoch? Od koho požadovať prinavrátenie zdravého ducha – nie v naturálnych alebo peňažných ekvivalentoch, ale v jeho pôvodom stave?

“Zmŕtvychvstanie” vrahov nevinných vtedy a dnes, pomyslené „vraždy“ inak zmýšľajúcich, budovanie metaforických náhrobných pomníkov a ďalšie zlovestné symptómy metastáz v našej spoločnosti spôsobujú zrod potreby po založení „agentúry“ pre reštitúciu ducha. Agentúry, ktorá bude skladať účty ľuďom a viesť ju bude zdravý rozum spoločnosti. Agentúry bez prímesi straníckosti a politikárčenia. Agentúry ľudskosti. Inštitúcie, ktorú naša spoločnosť tak veľmi potrebuje.