Prelomiť mlčanie a odsúdiť násilie páchané na ženách

17.aug 2016

Prelomiť mlčanie a odsúdiť násilie páchané na ženách

Čoraz častejšie sa v tlači a televízii stretáme s príspevkami o prípadoch násilia páchaného na ženách. Často s tragickým koncom ako je napríklad najnovšia krutá vražda, keď vo Veterniku manžel zaklal manželku a ich štvormesačnú dcérku v kolíske.

Uvedomujeme si, že to nie sú len titulky a prípady, ktoré sa stali niekde ďaleko? Že sa násilie na ženách pácha aj v našom prostredí a susedstve? S Dr. Máriou Vozárovou hovoríme na túto, žiaľ, čoraz aktuálnejšiu tému.

17Maria Vozarova

Mária Vozárová

Čo sa vlastne považuje za násilie páchané na ženách?

Násilie nad ženami je každý čin páchaný proti ženinej vôle, ktorý ju ohrozuje psychicky, fyzicky, sexuálne alebo ekonomicky. Spoločnosť mieni, že rodina a všetko, čo sa v nej deje, je jej súkromná vec a to sa vzťahuje aj na násilie. Týmto sa násilie v rodine utlmuje, prikrýva a samým tým podporuje. Od roku 2002 sa v našom Trestnom zákone rodinné násilie nepovažuje za súkromnú vec, ale je spoločenským problémom a trestným činom.

Ktoré ženy a v ktorých prostrediach sú najčastejšie obeťami?

Násilie nad ženami sa stáva každodenne, tak v meste, ako aj na dedine. Svedkami sme toho aj vo svojom prostredí a všetko viac sa o tom informuje aj v médiách. Obeťou násilia zo strany muža sa môže stať hociktorá žena, bez ohľadu na vek, vierovyznanie, vzdelanie, národnú príslušnosť atď. Ženské aktivistky poukázali, že je tento problém globálny, ibaže sa v rôznych krajoch sveta prejavuje iný spôsob trestania žien. Aj násilník môže byť hocikto, bez ohľadu na vek, vzdelanie, materiálny stav, národnostnú príslušnosť…

Prihlasujú ženy násilie, alebo o tom mlčia?

Ženy sa ešte stále ťažko odhodlávajú verejne priznať násilie, ktoré trpia, lebo majú strach o deti, boja sa násilníka a dokonca aj toho, že spoločnosť neprejaví neporozumie. Ešte stále sa žene neverí, ba ju ešte aj odsudzujú a obviňujú, že si je sama na vinne za násilie, ktoré trpí od svojho partnera. Žena to dlhé roky znáša, lebo často nemá prostriedky osamostatniť sa, aj keď je zákon na jej strane. Avšak súdny proces je namáhavý a zdĺhavý. Žiaľ, čas sa tratí aj preto, že žena očakáva, že sa situácia zmení a že bude lepšie.

Čo podniká spoločnosť, aby týmto ženám pomohla?

Texty takéhoto obsahu sa zverejňujú na internete, v novinách, na bilbordoch, plagátoch, letákoch. Posledné desaťročia poprední ľudia v spoločnosti diskutujú o tejto problematike. Organizujú sa semináre pre tých, ktorí sú v pozícii rozpoznať rodinné násilie (zdravotní, sociálni, osvetoví pracovnici, polícia…), ale aj pre ženy, aby sa posilnili a reagovali na vlastné alebo na rodinné násilie, ktoré trpí iná žena. Sme však svedkami, že sú aktivity kampaňovitého rázu a bez viditeľného pokroku k zlepšeniu situácie. Dohovorené zvyčajne zostáva iba na papieri. Ťažko povedať prečo. Jeden z dôvodov je aj ten, že sa násilníkovi a problémom vyhýbajú aj tí, čo by to nesmeli, vzhľadom na svoje postavenie v spoločnosti, alebo povolanie. Vysvetlením, ale nie ospravedlnením je to, že ich zákon vo vykonávaní pracovných povinností nechráni pred násilníkmi, čo násilníkov len dodatočne posilňuje.

17Nasilie%20Profimedia

Foto: Profimedia.rs

Ako sa v tomto všetkom vynachádzajú zdravotní pracovníci?

Pre zdravotných pracovníkov sa v posledných desaťročiach organizujú semináre, čiže edukácie o tejto problematike. Žiaľ musím uznať, že ich je čoraz menej. Cieľom všetkých stretnutí bolo organizovať koordinačné tímy. Konkrétne, každý zdravotný pracovník (lekár, sestra v ambulancii alebo v teréne) bol oboznámený s tým, ako má postupovať v prípade evidovaného prípadu násilia na žene. Boli definované konkrétne kroky, od rozhovoru a prehliadky ženy, po oboznámenie patričných služieb (polícia, stredisko sociálnej práce…), aby konali v rámci svojich kompetencií. Boli tiež vypracované uniformné protokoly pre evidovanie prípadov násilia, každý lekár ich mal vo svojej ordinácii. Hovorím v minulom čísle, lebo to sa vo väčšine prípadov neujalo. Sčasti preto, lebo v ordinácii u lekára sú takéto prípady výnimočné. Nie preto, že nejestvujú, ale preto, že sa ženy zriedkavo odhodlajú prísť do ambulancie za lekárom s takýmto problémom. Služba urgentnej medicíny a pohotovosť už tých záznamov majú trochu viac. Čím je prostredie menšie, tým sa zriedkavejšie zaznamenávajú prípady násilia, hlavne na ženách. Dôvody sú tu už spomenuté.

Je vôbec možné predísť násiliu na ženách?

V podstate by sa mali podnikať aktivity v smere prevencie takýchto javov. Začnúc od rodiny, rodičov, detí, spoločnosti. Naučiť každého jednotlivca, že násilie nie je spôsob, ako sa môže dokazovať a získať to, čo potrebuje, alebo si myslí že potrebuje, či vo vlastnej rodine, v škole, na ulici, v dedine, teda v spoločnosti, v ktorej žije. A to je to najslabšie ohnivko, ktoré je najťažšie vybudovať v reťazci zodpovednosti všetkých členov spoločnosti.

Okrem násilia na ženách sú aj iné druhy násilia. Ktoré?

Mohli by sme spomenúť napr. násilie rodičov na deťoch, násilie v škole, na internete, o čom tiež treba otvorene hovoriť. Nesmieme byť ľahostajní a nečinne sa pozerať na hocijaké násilie, o ktorom vieme. Nereagovať na násilie, ktorého sme svedkom, znamená byť spolupáchateľom. Lebo právo každého jednotlivca oháňať sa rukami zaniká v tom okamihu, keď sa priblíži k niečiemu nosu.

Žiadne násilie nemá ospravedlnenie, a to spáchané na žene je aj trestným činom.

Elena Šranková

 

E. ŠRANKOVÁ
E. ŠRANKOVÁ

ELENA ŠRANKOVÁ (1958) V redakcii Hlasu ľudu je zamestnaná od roku 1982 ako novinárka. Je vydatá, má jednu dcéru. Kontakt: srankova@hl.rs