Pri kolíske Hlasu ľudu

Aj keď nás od tých historických a nadmieru radostných chvíľ delí už plných pätnásť rokov, spomienky na ne sú mi ešte vždy tak svieže a živé, že sa mi proste zdá akoby to bolo iba nedávno, akoby odvtedy nepreleteli už dlhé roky.

Prvé číslo novín „Hlas ľudu“ vyšlo 19. októbra 1944, teda už v prvých pamätných dňoch oslobodenia Petrovca, keď v jeho najbližšom okolí páchali fašistickí votrelci ešte mnohé, avšak v týchto našich krajoch už posledné zverstvá. Vyšlo v tých slávnych slnečných dňoch babieho leta, nabitých strhujúcimi udalosťami, keď sa jednou rukou písali slobodne prvé pravdivé a nebojácne slová a druhou keď sa stískala spúšť guľometov a pušiek v žeravej túžbe zastaviť utekajúcich fašistov guľkou spravodlivosti.

K vydávaniu novín „Hlas ľudu“, ktoré, mimochodom povedané boli prvými menšinovými novinami na území Vojvodiny, neprišlo náhodile a spontánne, ale cieľavedome a organizovane. Myšlienka sa zrodila u niektorých vedúcich Novosadského partizánskeho oddielu  ešte pred oslobodením Petrovca, kde bola slovenská knihtlačiareň, urobené boli i potrebné organizačné opatrenia, noviny dostali svoje meno, určené im bolo zameranie a urobené prípravy na organizovanie redakcie a potrebnej technickej služby. Nebude od veci, v tejto súvislosti spomenúť, že ohľadom pomenovania, ale hlavne zamerania novín prišlo k živej diskusii, v ktorej niektorí voľakedajší menšinoví vedúci trvali na tom, aby sa pokračovalo vo vydávaní „Národnej jednoty“, ktorá vychádzala pred vojnou a aby noviny zachovali jej – ako hovorili – „nezávislú líniu“. Dobre sa pamätám, že jeden z nich nám dokazoval, „že my nemáme čo meniť“ z čoho jasne vysvitlo, že jedna časť voľakedajších našich vedúcich národných a kultúrnych činiteľov nedostatočne chápala základné zmeny, ktoré sa v Juhoslávii odohrali za štyri roky Národnooslobodzovacieho boja, a nevidela, že na rumoviskách starej Juhoslávie vyrastá nová, s novým spoločensko-politicko-hospodárskym zriadením, v ktorej vedúcou silou namiesto odstavenej buržoázie sa stala robotnícka trieda. Prirodzene, že s náhľadom voľakedajších popredných menšinových činiteľov vedenie Novosadského partizánskeho oddielu nemohlo súhlasiť, i keď sa objektívne hodnotil veľký význam antifašistického zamerania „Národnej jednoty“ niekoľko rokov pred vojnou, lebo náš boj potreboval politicky jasne vyhranený a nie „nezávislý“ orgán, pred ktorým od prvých jeho čísel stála zodpovedná úloha mobilizovania slovenských pracujúcich más vo Vojvodine do boja za úplné oslobodenie našej vlasti a výstavbu nového socialistického zriadenia. A preto i pri samotnom pomenovaní našich novín „Hlas ľudu“ chceli sme dať symbolické zvýraznenie nastupujúcej doby, v ktorej hlavné a rozhodujúce slovo prináleží jedine a výlučne pracujúcemu ľudu.

A keď už samotné prípravy na vydávanie našich novín po oslobodení priniesli zrejmú rozdielnosť náhľadov na ich poslanie a politickú vyhranenosť, celá ťarcha tejto ťažkej, namáhavej a zodpovednej práce, akú vydávanie novín predstavuje, spadla až na jedného, na hŕstku nás mladých. Lebo tí, ktorí noviny robiť mohli a voľakedy ich i robili, potrebovali určitý čas slobodného života, aby nové spoločensko-politické prúdenia lepšie pochopili a aby si v nich našli i svoje miesto. Boli však medzi nimi i takí, ktorí duch novej doby dlho nevedeli pochopiť a stáli pri všetkých našich národných a kultúrnych podujatiach, predovšetkým v prvých rokoch po oslobodení, úplne stranou.

Keď sme sa chystali do tejto práce, nemali sme žiadne novinárske skúsenosti a jediné, čo sme mali, to bolo pevné rozhodnutie a vôľa povedať našim ľuďom pravdivé a bojové slovo o tom, čo sme cítili, čo nás tlačilo celé roky a čo nesmelo byť celé roky dovtedy otvorene povedané. Robili sme tie prvé čísla „Hlasu ľudu“ s nesmiernym vzrušením a láskou a ľud ich s rovno takou láskou, ba priam posvätnosťou bral do rúk a napájal sa a oduševňoval ich pravdivým obsahom.

(Úryvok z textu autora Ivana Majeru,

z Hlasu ľudu č. 80,

ktoré vyšlo 19. októbra 1959

v Báčskom Petrovci)

vo výbere Kataríny Gažovej