Púť dôvery na zemi

Mnohí mladí ľudia, ale aj tí trochu starší z celého sveta svoje prázdniny a letné dovolenky namiesto pri mori, v horách alebo v kúpeľoch trávia v ekumenickom kresťanskom spoločenstve v dedinke Taizé vo Francúzsku. Za posledných 20 rokov v Taizé pobudol značný počet mladých ľudí zo Srbska, medzi nimi aj príslušníci slovenskej evanjelickej cirkvi.

Spoločenstvo v Taizé založil brat Roger roku 1940. Ako mladý bol chorý na tuberkulózu a počas dlhotrvajúceho liečenia v ňom dozrelo vedomie o potrebe založiť spoločenstvo, v ktorom bude pomáhať iným ľuďom. Keď vyzdravel, opustil rodné Švajčiarsko a vybral sa do Francúzska, kde pátral po mieste, v ktorom bude môcť uplatniť svoju misiu. Tak objavil malú dedinku Taizé, o ktorej dovtedy len málokto vedel.

– Brat Roger bol vychovávaný v kresťanskom duchu, ale vždy mal dilemy, prečo kresťania hovoria o láske a zároveň vedú vojny. Hovoril, že nemožno iba hovoriť o láske, spolunažívaní a svojpomoci, ale treba vlastným príkladom dokázať, že je možné žiť svorne a bez nenávisti, že ľudia môžu milovať jedni druhých, včítane svojich nepriateľov, – povedal nám počas nedávneho stretnutia v Hajdušici koordinátor pre Srbsko a Čiernu Horu brat Richard.

Na začiatku v spoločenstve boli siedmi mnísi, ktorí rozhodli, že budú spolu žiť a modliť sa, a že sa budú živiť výlučne z vlastnej práce, k tomu v rámci možností poskytovať pohostinstvo iným podobne zmýšľajúcim ľuďom. Potom medzi seba prijali deti, ktorých rodičia zmizli v druhej svetovej vojne. Neskoršie do inej osady prišla sestra brata Rogera, ktorá pre tie deti zorganizovala školu, a už na tomto príklade sa prejavili tri základné poslania tejto misie – zmierenie medzi ľuďmi, modlitba a solidarita.

– Najprv to bolo iba spoločenstvo ľudí z protestantských cirkví, pokým  katolícka cirkev do spoločenstva vstúpila roku 1972. Odvtedy je to ekumenické spoločenstvo protestantov a katolíkov. Pravoslávna cirkev sa nám nateraz nepripojila a v spoločenstve nemáme bratov pravoslávnej viery, hoci pravoslávni mnísi sem prichádzajú a často tu pobudnú aj vyše roka, a prichádzajú nám aj početní mladí ľudia z pravoslávnych krajín. Slovom, dobre spolupracujeme aj s pravoslávnymi cirkvami, – vysvetlil brat Richard a pokračoval:

– Mladí ľudia do Taizé začali prichádzať v 60. rokoch minulého storočia. Medzi nimi boli aj členovia istej nemeckej organizácie, ktorá na znak zmierenia vysielala svojich mladých členov do krajín, s ktorými Nemecko viedlo vojnu. Tá organizácia nám neskoršie pomohla vystavať veľký kostol, do ktorého sa vmestí okolo 6-tisíc ľudí. Postupne mladí ľudia začali prichádzať v čoraz väčšom počte, často aj so svojimi kňazmi, a tak sme sa dopracovali aj k ďalšej misii – pohostinnosti. Dnes počas roka v Taizé pobudne asi 60-tisíc mladých, prevažne z Európy, ale aj z iných končín sveta.

Rok 1978 bol ďalším medzníkom v misii spoločenstva.

– Mladým ľuďom, ktorí k nám prichádzajú, vždy hovoríme, aby prostredníctvom modlitieb a nábožného života kráčali aj po návrate domov. Odpovedali nám, že doma nie vždy majú na to čas, takže sme začali organizovať aj stretnutia mimo Taizé. Prvé také stretnutie bolo v Paríži na rozhraní rokov 1978/79. Odvtedy sa každoročne stretávame v inom európskom meste. Naposledy sme boli v Štrasburgu. Na tých stretnutiach sa zúčastňuje vyše 30 000 mladých ľudí, ktorí sú ubytovaní v rodinách ochotných poskytnúť pohostinnosť účastníkom stretnutia, tiež v školách, internátoch, športových a iných halách… Tie stretnutia prebiehajú pod heslom Púť dôvery na zemi. Podobné stretnutia sme organizovali aj na iných kontinentoch.

Na našu poznámku, že sa zájazdy do Taizé a zimné stretnutia po troche podobajú na turistické zájazdy, brat Richard odpovedal:

– Pre mladých Francúzov a Nemcov to nie je žiadna turistika, avšak súhlasím, že zájazdy z iných krajín sú po troche aj turistické. Mladí z týchto priestorov vo väčšom počte začali prichádzať začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď to pre nich znamenalo jedinú možnosť ako dostať vízum a odcestovať na západ. Podobne to bolo aj s inými komunistickými krajinami, v ktorých o nás vedeli, a keď sa hranice otvorili, začali k nám prichádzať. Veľmi sme o tom uvažovali a uzavreli sme, že také zájazdy sú prijateľné, ak sú požehnané cirkvou, pokým žiadne iné zájazdy organizované turistickými kanceláriami v Taizé neprijmeme. Tiež trváme na tom, aby ľudia do Taizé prichádzali zo správnych dôvodov, kvôli modlitbám, a nie len kvôli tomu, aby napríklad videli Paríž. Nemáme, pravdaže, nič proti tomu, aby na ceste do Taizé a späť domov videli Európu, ale kým sú v tábore, musia sa zúčastňovať na modlitbách a iných obsahoch, ktoré usporadúvame a ktoré sú základným dôvodom jestvovania spoločenstva.

Návštevníci si z Taizé odnášajú len a len pozitívne dojmy. Počas stretnutia v Hajdušici sme zaznamenali výpovede dvoch účastníkov tábora.

– Po mojom prvom pobyte v Taizé medzi nami akoby vzniklo nejaké citové puto, – úprimne povedal Emanuel Veverica z Belej Crkvy. – Slovami sa to vlastne ani nedá vysloviť, treba to jednoducho zažiť. Toľko mladých ľudí spolu a všetci sa modlia a spievajú… Nikto nehovorí o tom, kto je ktorej národnosti, ktorého vierovyznania či rasy, v ktorom jazyku sa prihovára, ale všetci si navzájom veľmi dobre rozumejú. Na svete nieto miesta, ako je Taizé. Tu som získal aj pracovné zvyky, keď som ako dobrovoľník pracoval v kuchyni, a po návrate domov som pocítil, že som trochu inakší ako keď som odchádzal.

– Dávno som túžila navštíviť Taizé a vlani sa mi žiadosť splnila, –hovorí Anna Tomeková z Jánošíka. Fantastický je ten pocit z účasti na spoločných modlitbách. Človek tam zažije opravdivý duševný pokoj. Očarila ma aj tá zmes rozličných jazykov. Zistila som, že môžem porozumieť všetkým slovanským jazykom a že sa, aj keď trochu ťažšie, možno dorozumieť aj s príslušníkmi neslovanských národov. Vcelku, zážitok je fantastický.

Tento duchovný zážitok by však pre mladých ľudí iste nebol kompletný, nebyť kamarátenia a zábavy. Návštevníci tábora v Taizé svoj voľný čas, najmä vo večerných hodinách, trávia pri hudbe a rôznych spoločenských hrách. Tak sa nadväzujú priateľstvá a neraz sa zrodí aj láska…

Nálada je vždy na vysokej úrovni. V žiadnom prípade nie vďaka alkoholu či nedajbože nejakým psychoaktívnym látkam, lebo tie sú v tábore prísne zakázané. Celkový život v tábore je organizovaný na dobrovoľnej báze, takže všetky práce týkajúce sa každodenného života, od stravovania, cez zásobovanie, po udržiavanie poriadku a bezpečnosti vykonávajú dobrovoľníci. Veď mladí ľudia tuná žijú v súlade s jedným z poslaní spoločenstva – solidaritou a navzájom sú voči sebe nanajvýš solidárni a ochotní pomôcť. Preto sa nie náhodou povráva, že keď niekto raz pobudne v tábore, určite sa do neho ešte vráti.

 Vladimír Hudec