RECENZIA: Poetické úvahy nad knihou Ileany Ursu Rybím jazykom

Knihu vydalo na sklonku uplynulého roku Slovenské vydavateľské centrum v Petrovci a mala už aj premiéru na belehradskom, bratislavskom a novosadskom knižnom veľtrhu, ba prestúpila aj hranicu a zavítala na premiéru aj do slovensko-rumunského Nadlaku.

Tu autorku a najmä tento knižný výber predstavila práve prekladateľka týchto básní z rumunčiny do slovenčiny, významná slovenská poetka Dagmar Mária Anoca.

Hneď som si pomyslela: vari sa navracajú staré dobré časy, keď sme sa navzájom v tej rozkúskovanej Juhoslávii, v snahe dobre sa poznať, prekladali, zoznamovali, stretali a takto chápali a spoznávali našu ľudskú, rodovú, národnostnú, historickú a inú rozdielnosť, prekonávali takto zaužívané predsudky o iných a búrali tie, ktoré vysúvali do popredia len to „moje je najlepšie”!

Vyhlásenia, že i slovenská literatúra, a teda i tunajšia vojvodinská pod panónskym slnkom vraj pretrvá, ak bude mať mladých pokračovateľov a najmladšie sily, je iste pravdivá. Ale bez takýchto veľkých autorských osobností, akou je aj Ileana Ursu-Nenadićová a iných, by ani mladšie generácie nemali vzor.

Mladí tiež píšu o živote, čo prežívajú, snia, iste nie veľmi lyricky a idealisticky… Aj spisovateľka nazrela do tvrdého života, píše poéziu, ktorá tiež hovorí šedi a beznádejnosti, sny sa prepadli do bezdna a ľudia „mlčia ako ryby”, boja sa všetkého, nemajú  nádeje; veď človek vekom stráca nádej, že bude tak, ako keď bol mladý alebo tak ako za čias jeho rodičov, romanticky patriarchálny a eticky hodný…

Dnes ide skôr o úzkosť z prežitia, lebo sa do popredia dostávajú nehodnoty, celebrity, dravosť kapitálu a peňazí, bezohľadnosť, vydieranie atď., atď. Nuž niečo podobné a plné úvah o človeku dneška, o jeho odcudzenosti, strachoch, stratených snoch a nádejach, poetických a iných „nenálezoch” píše a uvažuje v tomto výbere vojvodinská rumunská spisovateľka Ileana Ursu.

A práve na túto knihu pod názvom Rybím jazykom chcem aj vás, milí čitatelia, upozorniť; vydalo ju Slovenské vydavateľské centrum v Petrovci v roku 2013, preklad z rumunčiny Dagmar Mária Anoca, edícia Mosty…

Kniha bola prezentovaná aj v Nadlaku a mala hodne publika, čo je na dnešný čas skutočne priam zázrak. A zázrak je aj to, že takáto kniha vôbec vyšla a, pravda, vďaka aj prekladateľke Dagmar Anoca…

Mňa tento poetický výber z tvorby vojvodinskej rumunskej autorky Ileany Ursu-Nenadićovej oslovil ešte pred vydaním; ide o básne napísané svojským poetickým a meditatívnym jazykom, pritom je to strhujúco-skutočná poézia našich dní, pozbavená akejkoľvek prepoetickej vzletnej metafory; je to rozmýšľanie nad časom a udalosťami, ktoré sa nám udiali alebo sa dejú tu vôkol nás i dnes, keď strácame nádej, najmä človek v rokoch, že prídu zasa roky pokojného nažívania a ľudskosti.

Možno básne tejto zvláštnej, ale prepotrebnej knihy veršov na naše prozaické dni by museli prečkať chvíľu väčšej istoty, aby sme sa k nim vracali…

Predsa si myslím, že práve na tieto dnešné časy je táto poézia ako šitá! Ak sú aj nie tieto básne ako hostina v nedeľu pri tradičnom a pekne upravenom hojnom stole, sú predsa o krehkosti človeka, jeho zlomových chvíľach, keď vôkol neho sadá namiesto prachu čerň beznádeje a šedosť drvivej skutočnosti a nie krása, harmónia, láska, ľudskosť a dobrota.

Striedmosť výrazov ale bohatstvo podprahovosti básní a najmä percepcia tvorby ako „vyzliekanie z dna mútnych vôd“, v ktorej iba šedé ryby vedia smer plavby k svetlu, i o tom hovorí táto nekaždodenná kniha.

 Viera Benková