Silou vôle k úplnému uzdraveniu

Keď počujeme termín mozgová mŕtvica (alebo aj mozgová porážka) najprv máme na mysli, že sa to stáva iba ľuďom vo vyššom veku. Šancu utrpieť mozgovou mŕtvicou majú najmä fajčiari, ľudia s vysokým tlakom, vysokou hladinou zlého cholesterolu, a následky často môžu byť vážne a trvalé. Ale čo keď nie ste fajčiar, nemáte ani vysoký tlak, ani cholesterol, ba dokonca nemáte ani vyše dvadsať rokov, a predsa utrpíte mozgovej porážke? O tomto hroznom zážitku, ale i našťastie zázračnom uzdravení, nám porozprávala Klaudija Ondríková, padinská rodáčka žijúca v Melbourne, v Austrálii.

Koľko ste mali rokov, keď prišlo k porážke?

Mala som presne šestnásť rokov. V danej chvíli som sa nachádzala v učebni, keď ma odrazu začala veľmi bolieť hlava. Opýtala som sa pani profesorke, či sa smiem isť napiť vody, aby som sa trochu osviežila. Pustila ma, keďže sa aj tak blížil koniec hodiny. Aj keď sa mi na chvíľu zdalo, že sa cítim lepšie, cestou späť do učebne ma hlava začala bolieť ešte väčšmi a spadla som do bezvedomia. Skratka, ležala som na dlážke v bezvedomí, kým si ma nevšimol jeden žiak a nezavolal moju profesorku. Kým ambulancia neprišla, profesorka mi poskytla prvú pomoc v podobe srdcovo-pľúcového ožívania, čím mi zachránila život.

Čo Vám lekári povedali, ako k tomu prišlo?

Lekári nám vysvetlili, že som sa narodila s maličkým znamienkom na mozgu. Hovorili, že je to celkom bežné a mnohí ľudia si s tým žijú, často sú toho nie ani vedomí. Ibaže v mojom prípade prišlo k ruptúre toho znamienka, čo zapríčinilo únik krvi a vytvorilo krvnú zrazeninu. Samozrejme, operácia bola nevyhnutná. Vtedy lekári povedali mojím rodičom, že v prípade nevydarenia operácie existujú dve možnosti – buď všetko zabudnem, čiže stratím pamäť alebo zostanem navždy paralyzovaná.

Čoho sa pamätáte po operácii?

Pamätám sa, že som sa zobudila veľmi zmätená. Nemohla som rozprávať, ani kráčať, a celá ľavá strana môjho tela bola paralyzovaná. Našťastie som praváčkou, tak mi sestra podala papier a ceruzu, aby som jej mohla napísať ako sa cítim a či niečo potrebujem. Prvé čo som jej po niekoľkých dní napísala bolo, že potrebujem ísť na toaletu, v čom mi pomohla, aby som sa tam dostála. Ako som si umývala ruky, uzrela som sa v zrkadle, a uvidela, že mi pre operáciu odstránili vyše polovicu vlasov. Bol to pre mňa veľký šok, keďže som si práve uvedomila čo sa mi stálo.

Ako vyzerala liečba?

Nasledovné tri mesiace som sa znovu učila rozprávať a ako sa posadiť. Jedného dňa som si rozmyslela, že som už dosť sedela, a že začnem chodiť. Keďže som sa celkom sama dostala na druhý koniec miestnosti, zdravotná sestra sa na mňa pozerala v šoku. Rýchlo potom sme začali i s fyzikálnou terapiou, tiež som začala chodiť i k logopédovi, a po ďalších troch mesiacoch som bola úplne zdravá. Nakoniec mi lekári povedali, že takéto zázračné uzdravenia často nevídajú.

Ako rýchlo ste sa vrátili späť do školy?

Príliš rýchlo, aj keď si moji rodičia mysleli, že by to mohlo byť pre mňa veľmi stresové. Ale ja som sa cítila dobre a školu som mala veľmi rada, tak som si priala čím skôr pokračovať vo svojom vzdelávaní. Návrat do školy bol možno trochu náročnejší ako som si predstavovala, ale nejako sa mi predsa len podarilo ukončiť školu. Po ukončení som sa rozhodla, že sa chcem stáť kaderníčkou a vizážistkou, a myslím si že ma na to, aspoň čiastočne, ovplyvnil ten odraz v zrkadle.

A už o rok ste po prvýkrát navštívili aj Padinu…

Áno, zaujímavá vec je, že sme sa chystali navštíviť Padinu tesne pred mojou porážkou. Moji rodičia sa odsťahovali zo Srbska v deväťdesiatych rokoch a späť do Padiny sa nevracali viac ako sedemnásť rokov. Samozrejme, cestu sme museli odročiť, ale našťastie, už o rok sa nám všetkým podarilo dostáť sa do Padiny – čiže jedným sa vrátiť a iným ju spoznať. Počas celého života rodičia nám hovorili, že sa nám Padina bude veľmi páčiť, ale nikdy nepovedali prečo, určite chceli, aby sme to skúsili sami. A mali pravdu. Rýchlo som sa zamilovala do faktu, že na rozdiel od Melbournu, je tam všade pokoj, príroda, a hocikde sa môžeš dostáť bicyklom. Práve tohto roku som Padinu navštívila zas, s mojím priateľom, ktorého korene tiež siahajú z Padiny.

Čím sa zaoberáte dnes?

Zamestnaná som v Napoleon Perdis kozmetickom salóne, kde pracujem ako vizážistka a kaderníčka, ktorý o. i. finančne podporuje i detskú nemocnicu, v ktorej som aj ja bola operovaná. Baví ma tiež i make-up s špeciálnymi efektmi. Plánujem sa na rok zapísať na kurz pre vizážistov, ktorí chcú pracovať v kinách a na filmoch. Nakoniec som sa začala zaoberať i modelingom a to celkom náhodou, keď som maľovala dievčatá počas jedného profesionálneho fotenia. Skratka, fotograf si ma vtedy povšimol, vyfotil a od vtedy mám za sebou už vyše desať profesionálnych fotení. Ľúbim svoju prácu, a som presvedčená, že som vo výbere profesie nepochybila.

Slová na záver?

Na záver poviem iba to, že všetko čo sa vám zdá nemožné – nevzdávajte sa. Je možné! Všetko sa dá prekonať, najmä vtedy, keď po boku máte rodinu a priateľov, ktorí podporujú každý váš krok.

Martina Valentová

Foto: K. O.