Slezová ruža ako inšpirácia

Dnes som pootvorila dvere do minulosti, na to ma naviedla  nezvyčajná záľuba dávneho učiteľa Alberta Martiša, kulpínskeho rodáka, ktorý kým žil v Padine a učiteľoval, pestoval okrem chmeľu i slezovú ružu… Kedysi naše mestečká a dediny boli v lete s ulicami plnými prachu, v zime plné snehu; aj premávka na nich mala klady i zápory, ale cesta nevoňala na plasty a oleje, nesmrdela na niečo nedefinované a odporné, skôr posmrdkávala na biovoňavku… a nikomu to neprekážalo; nik od nej nedostal, ako mnohí dnes, chorobné vyrážky, alergie a podobné neduhy, domáce zvieratá i ľudia žili s prírodou. Na uličnom pohnojenom mieste vyrástla i rastlina nevídanej krásy – slez. Tu sa mi vynorila spomienka na román Branka Ćopića, srbského prozaika a znalca bosenského rodiska, Záhrada slezovej farby. Tento román o detstve v srdci Bosny do slovenčiny preložil  Juraj Tušiak, ktorého výročie sme si pripomenuli v januári. V tomto predjarnom čase cítim, koľko sme všetci tvoriví ľudia spriaznení, najmä svet dieťaťa, detstvo s čistotou a nevinou; doň dieťa vchádza sťa do zrkadla, do vesmíru, spoznáva jeho taje, túžby i jazyk zvierat a tajné znaky prírody; odomyká mnohé tajnosti, o ktorých my starší ani len netušíme…

Teda nedivte sa, že sa do tohto môjho literárneho záhonu dostala už pomaly zabudnutá a priam do úplného zabudnutia odsunutá vynikajúca rastlina, ktorú sme ako deti volali parôžky. Hrali sme sa s jej plodmi, robili sme si z nich koláčiky i pečiatky, boli nám to poštové listy, kde sme ukrývali naše tajné sny a našepkané slová… A sťa v pravej rozprávke parôžky sme potom zjedli; ako deti iste sme tušili, že tieto plody sú liečivé a po ich prehltnutí naše tajomstvá zostanú naďalej tajomstvami… Slezové plody – koláčiky, pagáčiky či parôžky, liečili nielen telo, ale i ľudskú dušu. Verím, že na dnešné v mnohom „nemocné“ časy by sme takýto liek veľmi potrebovali…

  Slez môjho detstva…

(Malva neglecta)

Viera Benková

U nás rastlina známa ako parôžky, koláčiky, pagáčiky…

Rástla pri potoku a na prašných dedinských cestách,

kade kravy, kozy a kone stúpali pokorne do polí,

občas ju i teplým požehnaním výdatne pohnojili…

dnes šediny sivej fádnosti mnohé moje dni poznačili,

vtedy privolám slezový svet detstva a jeho hravé dni…

Parôžky, sťa malé poštové pečiatky odtlačené na ruky,

pagáčiky liečivej dobroty, ale i ľúbostnej, utajovanej pošty;

na nachovej pleti dieťaťa sťa vytlačené pečate – tvrdky;

v útlom veku podobný, roztrúsený, ale veľmi drobný

chorobný výsyp, ktorého sa všetky mamy veľmi obávali…

Malva neglecta – zázračná slezová ruža liečiteľstva,

dýchala poľom, potokom a zrástla i s nejednou ulicou,

dnes odsunutá asfaltom do ďalekých zapadnutých svetov…

Iba niekoľkí, snivo roztúžení, s melancholickou mysľou,

majú na tele ešte aj dnes virtuálne slezové odtlačky – tvrdky

sťa malé, prísne utajované závety z hravých detských dní…