Tália učarila Benkovi

O kovačickom divadle a jeho ochotníkoch možno mnoho hovoriť a písať. Tradícia je dlhá až sto zlatých rokov, lebo ešte 22. februára 1914 tamojší ochotníci zahrali prvé slovenské divadelné predstavenie Kubo.

Divadlo v Kovačici sa hralo, hrá sa a bude sa hrať, pokým bude takých horlivých divadelných nadšencov, akým bol herec Jozef Benka-Kubo. Od svojich 15 rokov bol pravou rukou svojho otca – roľa mu bola „škola a úrad”, bol aktívnym členom obecnej mládežníckej organizácie, kde vynikol ako herec. Napokon sa divadlu venoval celých 35 rokov.

– Herectvo ma začalo baviť už ako žiaka siedmeho, ôsmeho ročníka, neskoršie ako mládežník som sa mu venoval vážnejšie. Bol som tu predsedom sedliackeho aktívu, kde sme mali folklórnu a divadelnú skupinu. Zo začiatku som hrával epizódne úlohy a neskoršie som absolvoval aj vážnejšie postavy. Skúšky sme často mali doma alebo v miestnostiach Ženského spolku. Najprv nás nacvičovali súdružka Bába, totiž pani učiteľka Cicková, potom Karol Chrťan. Najlepšie som sa cítil v komických úlohách, no neskoršie ma začala baviť aj dráma.

Spomínate si na niektoré z tých prvých predstavení?

– V divadelnom predstavení Strídža spod hája som bol ešte začiatočníkom. Na javisku bola kopa sena a my epizódni herci sme to seno prevracali vidlami. Zrazu ma niekto náhodou ďobol pod koleno. Divadlo je divadlo – tiekla mi aj krv, ale muselo sa hrať ďalej. Nikto si ani nevšimol, čo sa stalo. Po predstavení, keď videli, čo bolo, tak sa ma ustarostene pýtali, prečo som v tej chvíli nevyšiel z javiska? No ja som sa riadil heslom: Čuš a trp! To mi zostalo dodnes, že nech sa stane čokoľvek, hrať sa musí ďalej. Neskoršie nás nacvičoval novinár Ján Cicka. Hral som aj v divadelných predstaveniach, ktoré režíroval Máško Hriešik a Marciko Zloch. Najlepšie výkony som dosiahol vtedy, keď do Domu kultúry prišiel režisér Mihajlo Vasiljević. Začali sme sa podobať poloprofesionálom. Boli sme dobrá herecká skupina, mali sme originálne kostýmy, profesionálny maskér sa postaral o to, aby sme na scéne vyzerali skvele. Skúšky trvali po 3 – 4 hodiny, režisér bol prísny, sledoval nás z hľadiska a neraz letela jeho topánka do hercov na javisku. Rekvizity pre scénu boli prinesené z Nového Sadu, ale niektoré sme vyhľadali v dedine. Museli sme napríklad na predstavenia nosiť starú skriňu, lebo dobre vŕzgala. Vasiljević nechcel zvuk z pásu, ale chcel počuť originálne vŕzganie. Tak sme skriňu navážali až do Prizrenu. Na vystúpení v Trebinji, kde sme hrali Satyry, sme na javisku museli mať živú kozu. Prišli sme po ňu priamo v meste. Na javisku nám narobila aj patálie, ale svoju úlohu odohrala: pustila mlieko, ktoré sme dojením striekali priamo do divákov…

Aké bolo divadlo v minulosti a aké je dnes?

– V minulosti sa ľudia viac venovali divadlu. Teraz si herec zahrá v jednom predstavení alebo v dvoch, a potom ho už nieto. Mladí ľudia idú do školy, nemôžu sa naplno venovať iným aktivitám. Kedysi sme spolu hrávali aj 30 – 35 rokov, niekto zasa menej: 10 – 15 rokov. Ja som sa začal zaoberať divadlom ešte vtedy, keď hrávali divadlo Ďuro Babka, Marci Chrťan, Ondriš Gregora, Zuzka Tomášová, Jovo Šifel, neskoršie Anka Krasková, Vierka Sládečeková, Ján, Pavel a Marka Jonášovci, Ján Šipický, Zuzana Vereská, Zuzana Šipická a iní… Dlho sme spolu hrávali, tak sme si navzájom na javisku aj pomáhali. Nikto z divákov si nevšimol chybu…

V ktorej úlohe ste vynikli a s ktorým režisérom sa vám najlepšie spolupracovalo?

– Najlepšie som sa cítil v komickej úlohe Kuba, ktorého som hral dvakrát. Jedno vystúpenie sme hrali pre Ženský spolok a druhé bolo muzikál v réžii Miću Vasiljevića. Páčili sa mi aj moje úlohy v divadelných predstaveniach Hora a Kým kohút nezaspieva. Z režisérov bol výnimočný Mihajlo Vasiljević, dobrú spoluprácu som mal aj s Ľubom Majerom, Jánom Čánim, Tomášom Hriešikom-Máškom, Fedorom Popovom a Martinom Zlochom.

Prišli aj uznania…

– Mám ich mnoho, nemôžem sa rozhodnúť, ktoré mi je najmilšie. Za najlepší herecký výkon som štyrikrát získal zlatý dukát, na slovenských prehliadkach som tiež získal odmenu, a to pobyt v Trebinji na Zväzovej prehliadke divadiel a podobne.

Divadlo bolo vaším druhým domovom. Ako sa s tým vyrovnala vaša rodina?

– Mali z toho radosť, zvlášť svokra. Jój, tá sa chvastala s tým, že má zaťa herca komika. Je príznačné, že si v Kovačici divadelné obecenstvo obľúbilo práve veselohry. Neskoršie sme hrali aj klasické diela, ale na rôznych podujatiach sme vystupovali s krátkymi veselými scénkami. Texty pre humoristické scénky sme si písali samy, a to na námety z každodenného života. Dnes k týmto moderným predlohám nemám tak blízko. Pozriem si nacvičené na javisku, ale podobne ako väčšina ľudí, radšej mám niečo veselé, keď môžem zabudnúť na každodenné starosti.

                                                                                                                                          Anička Chalupová