
KAMPAŇ STREDISKA PRE ROZVOJ OBČIANSKEJ SPOLOČNOSTI
Mnohé výskumy v uplynulých rokoch, ale aj život sám poukazuje na to, že sa vo Vojvodine hranice tolerancie národnostnej inosti posúvajú k dolnému prahu. Zvlášť medzi mladými Vojvodinčanmi.
Odpoveď na otázku, čo je tomu na príčine a ako zamedziť rapídne znižovanie uctievania etnicky iných a rozličných mladých ľudí, sa hľadá na početných kampaniach. Takou bola aj najnovšia pod heslom Tolerancia nie je cudzie slovo. Do konca mesiaca ju realizujú Stredisko pre rozvoj občianskej spoločnosti v spolupráci s Pokrajinským sekretariátom pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá a Pokrajinský ombudsman.
Akcia sa koná pod záštitou vojvodinského zhromaždenia a zahŕňa tri verejné debaty v Novom Sade, Zreňanine a Subotici, výrobu dokumentárneho filmu o pozitívnych príkladoch spolužitia mladých rozličných národností vo Vojvodine a dve TV vysielania na verejných servisoch.
Prvé stretnutie mladých ľudí – stredoškolákov z Nového Sadu, Temerína, Ruského Kerestúra a Báčskeho Petrovca – s organizátormi kampane bolo 3. apríla v Novom Sade, vo veľkolepej budove Zhromaždenia AP Vojvodiny. Všetci účastníci splnili úlohy. Organizátori v nezáživnej forme ex-katedry vyrečnili, čo podnikajú na tomto poli. Mladí ľudia si vypočuli prednášky viac-menej so záujmom. V druhej časti sa trochu aj rozprúdila diskusia o tom, či existuje u nás tolerancia, alebo je iba mýtus.
Po ukončení debaty asi dve konštatácie o tolerancii zostanú vo vedomí účastníkov. Prvá: „Hranica mojej slobody je hranica tvojej slobody“, ktorú vyslovil podpredseda Zhromaždenia AP Vojvodiny Dušan Jakovljev. Druhá: „Či jav, o ktorom hovoríme v tejto kampani, treba pomenovať TOLERANCIA, alebo je vhodnejšie použiť termín UCTIEVANIE.“, na čo poukázal zástupca pokrajinského tajomníka pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá Mato Groznica.
Akokoľvek, oba tieto pojmy sú správne, keď sa žijú. Zdôraznili to aj promotéri akcie – Čvarkov a Boškić z vychyteného seriálu Rádio-televízie Vojvodina Državni posao, čiže Dimitrije Banjac a Dejan Ćirjaković, ktorých prítomnosť aj „zachránila“ toto stretnutie mladých. Zachránila, lebo tému, o ktorej je potrebné hovoriť častejšie, mladým ľuďom treba priblížiť a ozrejmiť modernejším, prístupnejším, praktickejším, ale aj komornejším spôsobom, a nie prednáškou. Nepopierame veľký význam podujatia, ale omnoho väčší „cveng“ by malo, keby sa našla iná forma debaty. Taká, ktorá by mládeži umožnila názorovo sa prejaviť vo väčšej miere.
V. Dorčová-Valtnerová