Vojvodinčania najradšej majú divadlo a kino

Niektorí z účastníkov výskumu: Miroslav Keveždi, odborný spolupracovník Oddelenia pre mimovládne organizácie ÚKV, Vladimir Kopicl, riaditeľ Ústavu pre kultúru Vojvodiny, Milorad Ðurić, námestník pokrajinského tajomníka pre kultúru, a prof. Dr. Žolt Lazar, jeden z autorov a realizátorov výskumu

VÝSLEDKY VÝSKUMU O KULTÚRNYCH POTREBÁCH OBYVATEĽOV

V krajine, ktorá na štátnej úrovni nemá stratégiu v oblasti kultúry, neprekvapuje fakt, že kultúra je „vec“, bez ktorej sa môže. Na dôvažok, v štáte, v ktorom väčšina obyvateľov žije horko-ťažko, jednotlivci či rodiny na kultúrne pozdvihovanie rozhodne menej môžu vyčleniť z aj tak tenkej peňaženky.

Keď si toto uvedomíme, nezostaneme zaskočení rezultátmi projektu Výskum kultúrnych potrieb vo Vojvodine, ktorý počas roku 2012 realizoval Ústav pre kultúru Vojvodiny a Stredisko pre sociologické výskumy pri novosadskej Filozofickej fakulte. Predmetom výskumu, o ktorom sa verejnosť dozvedela 27. marca v Novom Sade, boli potreby obyvateľov Vojvodiny za určitými kultúrnymi a umeleckými obsahmi, podujatiami a produktmi.

Tento výskum otvoril Pandorinu skrinku. V nej si veselo po tmavých kuloároch nažívajú problémy v kultúre a nezladené výskumné metodológie na štátnej úrovni, ktoré potom rezultujú v nemožnosť porovnávať parametre výskumov z príbuzných oblastí. Často sa im pripoja spolitizované a spopularizované kultúrne inštitúcie, podujatia a produkty.

Predbežné výsledky zvonia na poplach: takmer 70 percent anketovaných nikdy nebolo na džezovom koncerte, na opere a balete skoro 60 a na koncerte vážnej hudby približne 50 percent. Vraj Vojvodinčania sa kultúrou sýtia pravidelne najčastejšie v kine (17 %) a v divadle (20 %), povedali výskumníci tohto projektu prof. Dr. Žolt Lazar a prof. Dr. Dušan Marinković.

Po kvantitatívnom hodnotení v nadchádzajúcich mesiacoch bude pokračovať kvalitatívna analýza výsledkov výskumu, ktorá by mohla byť pomocným nástrojom na vytváranie kultúrnych politík v rámci štátnych a pokrajinských inštitúcií. Skenovanie existujúceho stavu v oblasti kultúrnych potrieb, ktoré naposledy bolo roku 2002, by sa malo stať praxou, a nie marginalizovanou a občasnou činnosťou.

Teda je dobre, že sa otvorila táto truhlica. Kiežby len nechýbalo dobrých návrhov a možností na (aspoň) minimalizáciu negatívneho vplyvu spomínaných „zlých“ obyvateľov kultúrnej škridlice na naše kultúrne potreby.

V. Dorčová-Valtnerová