ZÁSTUPKYŇA POKRAJINSKÉHO OBHAJCU ĽUDSKÝCH PRÁV A SLOBÔD DANICA TODOROVOVÁ: Násilníkom rastie guráž z nízkych trestov

20.mar 2014

ZÁSTUPKYŇA POKRAJINSKÉHO OBHAJCU ĽUDSKÝCH PRÁV A SLOBÔD DANICA TODOROVOVÁ: Násilníkom rastie guráž z nízkych trestov

No a tak máme za nami ďalší 8. marec, deň, keď ženy častujú mužov ľúbosťou, deň, keď chlapci, muži či milenci svojim dámam darujú klinček či dáku inú obligátnu kvetinu, a potom si vypijú na ich zdravie, pričom sa podaktorí „zmontujú pod obraz boží“. Deň žien znovu a zase uvoľnil miesto tristo šesťdesiatim štyrom „dňom mužov“. Ženy sa opäť ocitli tam, kde im je miesto aj na začiatku 21. storočia – podľa mienky frustrovaných mužov – teda v polohe predmetu na ukojenie najnižších pudov tzv. silnejšieho pohlavia.

Ženy mužom občas slúžia, akokoľvek znie tvrdo, ako vrecia na vybúrenie, na odčerpanie vlastnej nespokojnosti zapríčinenej trebárs „nedosoleným“ alebo „presoleným“ obedom, akože koketným pohľadom vyvolenej a kedysi milovanej dievky, dámy, manželky adresovaným dákemu tam „potenciálnemu sokovi“ alebo nevyžehlenou košeľou alebo len tak preto, že „aj sudy sú lepšie pobíjané“. Možno do nich kopať, možno chrliť dávky najhnusnejších oplzlostí a vyhrážok.

Danica Todorov (foto: J. Bartoš)

Danica Todorov (foto: J. Bartoš)

O tom, ako je možné výdatne páchať násilie na ženách – prevažne bez výraznejších následkov pre zbesilých mužov – v našej spoločnosti poškuľujúcej po súčasných európskych a svetových manieroch hovoríme so zástupkyňou pokrajinského ombudsmana AP Vojvodiny Danicou Todorovou.

– Súvisí zvyšovanie počtu zaregistrovaných prípadov páchania násilia na ženách s celkovou spoločenskou klímou v našej krajine?

– Násilie na ženách akiste ovplyvňuje aj celková situácia, vrátane ekonomickej krízy, príčiny tohto neželaného javu však väzia predovšetkým v patriarchálnej spoločnosti. Násilie u nás bolo prítomné aj skôr, ibaže sa o ňom nehovorilo. Považovalo sa za súkromnú záležitosť, ktorú treba riešiť v kruhu rodiny. Tým, že náš štát prijal početné konvencie týkajúce sa ľudských práv, o. i. prevzal aj záväzok dodržovať všetky ich ustanovenia zamerané na odstránenie akejkoľvek formy násilia na ženách. Množiace sa zaevidované prípady násilia vlastne nasvedčujú tomu, že obete násilia už nechcú mlčať, že záchranu hľadajú v inštitúciách, akými sú strediská pre sociálnu prácu, polícia a súdy.

– Nakoľko je známe, ženy sa len horko-ťažko rozhodujú vyrukovať s násilím, prehovoria o ňom až po tom, čo trpia neúnosne dlho; čím zdôvodňujú takéto počínanie?

– Výsledky výskumov prezrádzajú, že ženy v Srbsku a vôbec na Balkáne dlhšie trpia násilie práve v dôsledku ujatého modelu rodinného života a úloh mužov a žien. Hovoriť o ňom verejne im bráni predovšetkým strach, keďže sa násilník vyhráža a vydiera ich, potom je to hanba vyplývajúca zo zníženého sebavedomia, nasledujú ekonomické faktory, keďže ženy alebo málo zarábajú alebo sú nezamestnané, majú obavy z budúcnosti… Mimochodom, kedykoľvek v rodine ide o násilie voči žene, bez ohľadu na to, že nebolo spáchané priamo na deťoch, tie sú vždy v pozícii obetí. Je zarážajúce, že vlani bolo veľmi málo prihlášok násilia na deťoch.

– Prečo je tomu tak?

– Aktuálne údaje nasvedčujú, že súdy siahajú prevažne po podmienečných rozsudkoch. Tresty sú jemnejšie, lebo súdy ako obľahčujúcu okolnosť uvádzajú to, že ide o rodičov, respektíve príbuzných, a že páchatelia predtým neboli odsúdení. Skutočnosť je taká, že ženy, ktoré sa ohľadne pomoci obrátia na políciu, násilie nezažili prvý raz.

Najčastejší jav: fyzické násilie nad ženami (foto: www.b92.net)

Najčastejší jav: fyzické násilie na ženy (foto: www.b92.net)

– Najčastejšie sa hovorí o fyzickom násilí…

– Ženy, obete násilia, ktoré prichádzajú k nám, hovoria aj o psychickom násilí, ktoré je ale ťažšie dokázať, hoci následky sú zjavné: obeť násilia nemôže spávať, pociťuje psychosomatické poruchy, necíti sa dobre… Fyzické násilie je najrozpoznateľnejšie, lebo pri ňom dochádza k zraneniam. Je znepokojujúce, že vlani v Srbsku bolo zavraždených štyridsať žien (desať vo Vojvodine), rok predtým zraneniam podľahlo tridsaťdva žien. Obete predtým upozorňovali kompetentné inštitúcie na to, že trpia násilie, tie však zlyhali, nepodnikli nevyhnutné opatrenia a boli z toho tragédie.

– Sú prípady, keď sa z obete stáva vrah?

– Veľmi zriedkavo, ale áno. Spravidla sa na vraždu odhodlajú obete, na ktorých je násilie páchané veľmi dlho a intenzívne, keď už nevidia žiadne iné riešenie. Predvlani zo spomenutých 32 prípadov jedna žena zavraždila manžela. U nás ženy za vraždu bývajú odsúdené pomerne rýchlo a na dlhodobé väzenie.

– Kto sú vlastne vrahovia? Členovia rodiny alebo cudzí ľudia?

– Prevažne sú to osoby obetiam známe, predovšetkým je to manžel, partner, alebo blízky príbuzný. Vieme, že násilie na ženách je prítomné aj mimo rodiny; tu často ide o znásilnenie, ale úraduje aj mobing – trýznenie na pracovisku. Podľa údajov Európskej únie 65 % obetí mobingu sú ženy, čo tiež vyplýva z postavenia ženy v spoločnosti a ich úlohy, čiže upozorňuje na prevahu mužov, ktorí svoju moc vyjadrujú formou násilia na pracovisku, vrátane sexuálneho znepokojovania.

– Kto a čo by mal podniknúť na zamedzení násilia na ženách?

– Podľa mojej mienky okrem zachodených kampaní a preventívnej práce predovšetkým s mladými ľuďmi od predškolských ustanovizní po fakulty, kde sa poukazuje na iné modely rodinného života, je veľmi dôležité dôsledne uplatňovať existujúce zákonné ustanovenia a dbať, aby každá inštitúcia systému včas a dôkladne urobila to, čo jej zákon nakladá. Prísnejšia trestná politika prispeje k tomu, aby sa násilníci necítili bezpeční; je totiž známe, že násilníci sa trestov boja.

– Existuje vôbec pevný „profil“ páchateľa násilia na ženách?

– Tak obeť, ako i páchateľ násilia môže byť každý, bez ohľadu na úroveň vzdelania, na sociálne postavenie, na to, či žije na dedine alebo v meste. Väčšinou ide o zdedené vzorce správania, čiže páchatelia sú najčastejšie ľudia, ktorí vo vlastnom okolí priamo zažili násilie alebo boli jeho svedkami. Treba podčiarknuť, že aj médiá majú významnú úlohu pri pozdvihnutí povedomia o neprijateľnosti násilia, o poukazovaní na skutočnosť, že násilie je trestné, že preň nie je žiadne ospravedlnenie. Je dobre, že sa násilie vo všeobecnosti čoraz zjavnejšie zviditeľňuje.

(zdroj: www.youtube.com)

Juraj Bartoš

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981) Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka. Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov. Kontakt: dorcova@hl.rs