Propaganda očami historikov

20.máj 2013

KNIHY

(Storočie propagandy. Slovensko v osídlach ideológií. Zostavili: Valerián Bystrický a Jaroslava Roguľová. AEPress : Bratislava 2005)

 

Umelci sa majú vyhnúť zobrazovaniu hrôz vojny. Obrazy ranených, zvíjajúcich sa v kalužiach krvi a hromady mŕtvol neboli vhodné na glorifikáciu vojny.

István Zádor

 

21Obalka_Propaganda Pred nami je súbor vedeckých príspevkov pod názvom Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Celý jeden kolektív historikov analyzuje propagandu na území Slovenska v priebehu turbulentného a krvavého 20. storočia – zachytené je obdobie plné zvratov, prevratov a veľkej dynamiky – od prvej svetovej vojny až po začiatok úpadku komunistického Československa.

Kniha svoje spracovanie propagandy začína textom o prvej svetovej vojne Gabriely Dudekovej Hrdinskí vlastenci, barbarskí nepriatelia a nebezpeční vlastizradcovia a už samým názvom dáva najavo podstatu takmer každej propagandy. Práve keď sa – s príchodom fotografie, filmu a rozhlasu – propaganda stala modernou a rešpektovanou zbraňou, Slováci sa ocitli medzi nútenou lojalitou Rakúsko-uhorskému štátu a emotívnou panslavistickou solidaritou so Srbmi a Rusmi, ktorí im boli bližší a jazykovo príbuznejší od Maďarov. Jasné je, že v prospech svojho vojenského úsilia Rakúsko-Uhorsko muselo ten panslavizmus slovenského ľudu tlmiť, a robilo sa to práve tou novou zbraňou – propagandou v tlači.

Nasledujú dve kapitoly – Masy, idey a skryté túžby Juraja Benku a Boľševizmus verzus fašizmus Valeriána Bystrického – o ďalšom zdokonaľovaní techník propagandy počas Októbrovej revolúcie a stúpania dvoch nových ideológií – komunizmu a fašizmu. Propagačná bitka boľševizmus verzus fašizmus predstavovala svojrázny pästný zápas násilníkov pred zrkadlom. V mene prezentácie nového človeka a nového režimu jedno zlo sa chovalo druhým, nenávisť sa chovala nenávisťou, pričom obsah bol obom takmer úplne rovnaký – kritika všetkého „starého, reakčného a nepokrokového“.

Medzivojnové obdobie (spracované z pera Mateja Hanulu, Lindy Dudášovej, Jaroslavy Roguľovej a Róberta Arpáša) označili procesy budovania nového stredoeurópskeho štátu – Československa. Propaganda sa v tom perióde vyvíjala v početných smeroch – rozvoj politických procesov, vznik politických strán, boj Slovenska a Slovákov o autonómiu v rámci nového štátu, ako aj v smere budovania nových mostov medzi dvomi národmi. Problémy jestvovali aj s iredentickou propagandou a nemierením sa Maďarov s mierovou zmluvou z Trianona a s povojnovým osudom Maďarska (Miroslav Michel: Život kultu ukrivdenosti).

21_Roku1970DubcekaV medzivojnovom období máme aj zaujímavú „srbskú“ epizódu v propagačnom boji proti autonómii Slovákov. Text Natálie Krajčovičovej Srbský dobrodruh v tajných službách hovorí o pôsobení obskúrneho Srba, kapitána Todora Dimitrijeviča, ktorý sa na Slovensku zjavil roku 1923. Dimitrijevič bol pravdepodobne agentom pražskej vlády a svojimi polemikami v tlači a súdnymi spormi prispieval k diskreditácii a ku finančnému a nervovému vyčerpávaniu slovenských autonomistov, najmä tých, ktorých sa mu predtým podarilo vyprovokovať k súdnym sporom, ktoré boli sledované širokou verejnosťou. Medzi ostatnými Dimitrijevič mal akcie proti Andrejovi Hlinkovi, Jozefovi Budayovi a Martinovi Rázusovi, ale po štyroch rokoch – okrem toho, že ničil nervy svojim odporcom a okrádal ich o čas a peniaze – nedosiahol nič.

Predvojnové obdobie bolo poznačené bezmocnosťou mladého štátu pred útokmi nacistického Nemecka a vyplývajúce napätia doviedli do zväčšenia ašpirácií pre autonómiu Slovenska. Druhá svetová vojna priniesla Slovákom prvý samostatný štát pod vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej vodcu Jozefa Tisu (Maroša Hertel: Celonárodná akcia s nádychom megalománie). Tento štát bol len nemeckým satelitom a okrem dlhodobého mieru a pokoja vo vojnou spustošenej Európe – poznačil ho antisemitizmus a deportácie Židov, ktoré bolo treba národu nejako odôvodniť (Ivana Kamenec: Keď strieľajú aj slová). Propagandu v tom období charakterizoval mediálny (rozhlasový) boj dvoch vlád – profašistickej Tisovej a tej spojeneckej Benešovej v exile (Londýne). Keďže Slovensko ako štát – satelit muselo sledovať nemeckú politiku, propaganda v tomto období kričala (okrem iných) proti Poliakom (Igor Baka: Návrat odtrhnutých bratov) a Sovietom (Zoltán Katreba: Beštia z východu).

21_RokuDubcekomPovojnové obdobie by sa mohlo podeliť na viac častí. Najprv, hneď po vojne, kým ešte komunisti stalinistického typu (na čele s Klementom Gottwaldom) neprevzali úplnú moc v štáte, mohlo sa pochybovať o schopnosti komunistickej vlády odpovedať na znepokojujúce ekonomické otázky. Zápasilo sa o demokraciu a slobodu prejavu v parlamente, v tlači, na ulici, v obchodoch a pohostinstvách. Ale po uchopení moci komunistickou stranou v priebehu roku 1948 vládna moc zastavila vydávanie kritických časopisov a prejavy nespokojnosti zostali len ako šepkanie, „čítanie medzi riadkami“ a grafity v toaletách tovární. V ovzduší strachu začala sa meniť slovenská spoločnosť v duchu socialistickej mravnosti a antiklerikalizmu, industrializácie a modernizácie ekonómie podľa sovietskeho modelu. Začal sa aj masový a ostrý boj Štátnej bezpečnosti proti disidentom (Peter Zelenák: Satira a šepkajúci oponenti, Michal Barnovský: Sľuby a realita, Jan Pešek: Bývalí ľudia a Natália Veselská: Strach – nástroj moci).

Konečne, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch prišla džezová hudba a po nej hneď aj rock and roll, mladí narodení po vojne vôbec nevypadli takí, akých ich komunistický režim očakával. Kapitoly Komunistický prevrat a populárna hudba (Lenka Bálintová), Múzy v službe politiky (Dagmar Podmaková) a Film a propaganda (Elena Londáková) hovoria o dianiach vo svete hudby, divadla a filmu v 50. a 60. rokoch 20. storočia na Slovensku.

Posledná kapitola (Stanislava Sikora: Šovinistický paškvil a zakuklený nacionalizmus) hovorí o znovuzrodených zrážkach medzi slovenskými autonomistami a českými centralistami, tentoraz vo svetle tézy z 22. zjazdu KSSZ O rozvoji a zbližovaní národov a národností z roku 1961. Bojovalo sa tak, že si Slováci žiadali „rozvoj“, kým si Česi žiadali „zbližovanie sa národov“, ale všetko to len prehĺbilo krízu v KSČ a začal sa proces, ktorý časom doviedol do rozpadu štátu.

Pri čítaní tejto knihy bude vás baviť aj to, že si často budete môcť pripomenúť množstvo prípadov, keď osud Slovenska a Srbska z hľadiska propagandy bol príliš podobný. Je to preto, lebo je propaganda ozajstne globálnym fenoménom, ktorý nepozná hranice a zachádza hlboko do ľudských psychologických štruktúr (napr. archetypálne obrazy o „nepriateľovi“). Na záver môžeme súhlasiť so Sikorom, že propaganda má jednu, ale rozhodujúcu zlú stránku – takmer neustále opakuje falošné a nepravdivé idey, a tým vzbudzuje u ľudí nechuť, hnev a odpor. Krátkodobo a dočasne ona môže byť efektná, napríklad počas vojny, ale propaganda veľmi ťažko môže vymeniť realitu života a aj keď je možno na začiatku starostlivo utajovaná, skôr alebo neskoršie pravda vyjde najavo, hoci len ako grafit na stene toalety v kaviarni.

Janko Takáč

 

Propagandu (lat. propagare – rozširovať) literatúra definuje ako rozširovanie názorov a informácií s cieľom zmeny názorov, ovplyvnenia, vyvolania alebo zosilnenia určitých postojov alebo konaní. Sprievodným javom propagandy je často skresľovanie faktov. Propaganda zvykne vytvárať zdanie vyššieho cieľa, využíva ľudské vášne, strach a nenávisť. Je úmyselná snaha o manipuláciu s postojmi, názormi alebo konaním ľudí – propaganda rozširuje pozitívne alebo negatívne myšlienky s cieľom nakloniť si verejnú mienku. Vytvára sa priaznivý vlastný obraz v ostrom protiklade s napr. barbarskými činmi a vlastnosťami nepriateľa.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs