Nie je na tom lepšie ani datív

Aj pre tretí pád – datív je príznačné, že nám Slovákom na dolnozemských priestranstvách veru poriadne strpčuje život. Začíname sa tie prípony učiť ešte v nižších ročníkoch základnej školy, ale zaraz na to pozabudneme. Pýtame sa na neho otázkami „komu, čomu?“. V slovenčine sa spája s týmito predložkami: k, kvôli, napriek, naproti, oproti, proti, voči.

V datíve pri podstatných menách ženského rodu skloňujúcich sa podľa vzoru žena má byť prípona „e“. Ilustrujeme to príkladmi: voňavku venujem mame, žene, Anne, Alexandre, Jane, Jaroslave, Ivane, Maríne, Kataríne, Petre, Tamare, Vlaste. V našom nárečí to tak aj povieme. Ale už v rovnakej situácii (teda v datíve) pri výslovnosti istých mien robíme chyby a vyslovíme ich nenáležite v tvare genitívu takto: darček venujem babky, mamky, tety, Anky, Marky, Marienky, Zdenky, Zuzky, Katky, Moniky. Tieto mená v správnom znení v datíve majú mať takúto podobu: darček venujem babke, mamke, tete, Anke, Marke, Marienke, Zdenke, Zuzke, Katke, Monike.

Pri tvaroch skloňujúcich sa podľa vzoru ulica v tomto prípade nechybíme: darček venujem Andrei (s mäkkým i), Maji, Sani, Oli; tu nám spôsobuje problémy genitív, lebo nerozlišujeme tvary v genitíve a datíve.

Na vyjadrenie cieľového vzťahu, smerovania ísť, smerovať v ústrety… používame vždy s datívom: idem v ústrety Anke, Marienke, Jarke, Zdenke, Katke…