Opojná nedeľa života

Potrava, otrava a droga – európsky šport číslo 1 je zvlášť pre mužskú časť populácie buď jedno alebo druhé či tretie. Najdôležitejšia vedľajšia vec na kontinente vie byť návykovo omamnou. Ale slastnou, mámivou časťou oddychového dňa v týždni.

Skutočný omamný jed a futbal majú, žiaľ, na Balkánskom polostrove, jednu spoločnú črtu. Prednedávnom uplynuli presne štyri desaťročia od veľkého finále Pohára európskych majstrov. Písal sa dátum 30. mája 1973. Na štadióne Crvenej zvezdy Belehrad hrali červeno-bieli proti čierno-bielym. Pred deväťdesiattisícovým davom. Holanďania proti Talianom, Amsterdam verzus Turín. Slávny Ajax proti chýrnemu Juventusu v hlučnom kotle Marakany. Neeskens, Cruijff  a spol. porazili Capella, Bettegu a spol. Johnny Rep prekonal hlavičkou legendárneho brankára Dina Zoffa. Ušatú poprednú trofej tak získali Holanďania. Rozhodoval náš Milivoje Gugulović.

V zákulisí finále sa v sídelnom meste zohrala udalosť, ktorá poznačí neskoršie na stovky mladých ľudí sídelného mesta a vtedajšej Juhoslávie. A doniesla s hrou hier skľučujúce sklamanie. Fanúšikovia z Amsterdamu privliekli so sebou vraj „plné vačky horsu (heroínu), šitu (hašišu), ale aj semiačok“. Údajne od povestného zápasu a pobytu skalných Ajaxu „začalo sa v našej krajine organizované pestovanie odrôd“ mäkkých drog. Po domoch a mimo nich.

Našťastie, futbal svojou všeobecnou rečou viac spája ako rozdeľuje. Ako hovorí David Goldblatt, „keby si futbalisti založili svoju vlastnú krajinu, bola by štvrtá najľudnatejšia na svete“. Nie je inak ani medzi občanmi Srbska, ani medzi fanúšikmi z vojvodinskej časti Banátu. Najnovším príkladom je padinská Dolina. Klub bol ešte pred desaťročím na úrovni organizovaného amatérskeho futbalu. Súťažil v Prvej juhobanátskej lige. Postúpil cez dve súťaže v poloprofesionálnom futbale (Vojvodinská liga – východná skupina a Srbská liga – vojvodinská skupina) na špičku. Od augusta bude súťažiť v profesionálnom klubovom futbale. V Prvej lige Srbska.

Do padinskej doliny a na súboj s Dolinou budú prichádzať i fanúšikovia z Užica, Zaječaru, Kraljeva, Čačku, Nového Sadu, Belehradu… Nebude však chýbať ani horlivý fanúšik červeno-modrých Jánoš Bodi z Debeljače. Tento občasný rozhodca a bývalý člen vedenia Spartaku Debeljača si nenechá ujsť takmer žiadny zápas Padinčanov na vlastnom trávniku. Oblečený je vždy v drese „banátskej Barcelony“. Vytvára skvelú divácku kulisu, elánom, vášnivosťou, skandovaním, vyspevovaním, poznámkami, humorom. Stal sa maskotom klubu.

„Vďaka futbalu som získal hodne kamarátov po bývalej krajine a súčasnom štáte. V Srbskej lige, kde dovčera štyri sezóny zaradom hrala Dolina, poznám hodne ľudí, lebo predtým v tej istej lige hral Spartak. Preto sa stáva, že prvý získam informáciu o zmene výsledku od mojich priateľov po celej Vojvodine, a po skončení všetkých meraní síl prvý mám napísanú novú tabuľku,“ vysvetľuje svoju „závislosť“ k futbalu Bodi.

Futbal je pokrmom a jedom, priam „drogovou závislosťou“. Európska hra hier nemusí znamenať, že je „prirodzený stav fanúšika horké sklamanie“, ako to napísal britský spisovateľ Nick Hornby. Môže znamenať i trvalé kamarátstvo, solidaritu a zhodu. V divadle, v ktorom výsledok často nevieme až po záverečný hvizd.

Ján Špringeľ