Belehradský knižný veľtrh sa konal pred mesiacom, mnohé je už zabudnuté, no nie aj to najpodstatnejšie: odmenení. Do tejto kategórie sa zapísalo i novosadské vydavateľstvo Platoneum, ktoré spolu s Pokrajinským ústavom pre ochranu kultúrnych pamiatok získalo prestížnu, v poradí prvú Cenu prof. Bogdana Kršića za najkrajšiu knihu. Je ňou dvojzväzkové dielo Srbskí maliari od 14. do 18. storočia autora Branislava Todića. Dušan Vujičić, riaditeľ a hlavný a zodpovedný redaktor uvedeného vydavateľstva, na otázku, aká je zásadná orientácia vydavateľského programu, odpovedá:
– Predovšetkým sa snažíme prezentovať kultúrne dedičstvo srbského národa a národov žijúcich na priestoroch dnešného Srbska.
– Akými kritériami sa pritom riadite?
– Ide o také dedičstvo, ktoré napriek všetkému pretrvalo do týchto čias, o ktorom mienime, že má hodnotu na úrovni európskych kultúrnych výdobytkov. Konkrétne, jednou z najkrajších knižníc, na ktorých sa práve angažujeme, je Svetové dedičstvo v Srbsku. Svetlo sveta uzrela monografia o Studenici, teraz pracujeme na Sopoćanoch. V pláne sú i iné diela vyplývajúce zo zoznamov svetového dedičstva.
– Angažovali ste sa aj na dielach o kultúrnych pamiatkach Vojvodiny…
– Je tu Lepa knjiga, ktorá vyšla v zime, taktiež knihy o vojvodinských hradoch a letných sídlach.
– Môžete povedať čosi viac o diele, ktoré je našou najkrajšou knihou?
– Sú v ňom zastúpení všetci srbskí maliari od začiatku štrnásteho do konca osemnásteho, prípade prvých desaťročí devätnásteho storočia. Nejde len o osobnosti všeobecne známe. Autor Branislav Todić objavil i niektorých, ktorí doteraz neboli ani známi, ani u nás či inde spomínaní. Je to jedinečná encyklopédia, ktorej sa žiaden seriózny výskumník tohto obdobia nemôže vyhnúť. Autor do nej vložil vyše pätnásť rokov archívnych a iných výskumov, prieskum stovky titulov odbornej literatúry, tak našej, ako i zahraničnej, mnohé iné zdroje. Všetky tieto stopy minulosti tematicky zhrnul a údaje o jednotlivých maliaroch ilustroval reprodukciami ich najkrajších prác.
– Nemožno zabudnúť ani publikáciu k 300. výročiu Mitropolije v Sriemskych Karlovciach…
– Sú v nej portréty jej cirkevných hodnostárov. Svetlo dňa uzrela po veľtrhu a je jednou z úradných kníh veľkého jubilea. Aby som to zhrnul: zaoberáme sa hlavne popularizáciou tých pekných diel, ktoré nás dôstojne reprezentujú tak u nás, ako aj vo svete.
– Naše kultúrne dedičstvo nemožno zredukovať len na oblasť výtvarníctva?
– Je to pravda. Je tu aj dedičstvo literárne s textami, ktoré sú taktiež na vysokej úrovni. V januári zverejníme jedno z ukážkových diel barokovej literatúry, ktorého autorom je Zaharije Orfelin. Vzniklo v polovici osemnásteho storočia a je dodnes dôkazom, že sa srbský národ skvele zaradil do vtedajšieho európskeho spoločenstva národov. Ukázal to napríklad tým, že barok prijal nielen ako umenie, ale aj ako spôsob života.
– Vaše tituly smerujú zo Srbska do Európy. Je aj opačný smer takejto púte?
– Iste. Dokladom toho sú mnohé preklady. Jedným je veľmi čítaná História Talianska. Spolupracujeme s Goetheho inštitútom, s Inštitútom Dantého Aligieriho, s inými prestížnymi inštitútmi Európy, ktoré sa tradične zaoberajú popularizáciou najkrajších európskych diel. Prekladáme najmä tie, ktoré nám odporúčajú. Pri našej, dosť navrstvenej literatúre, nesmieme stratiť zo zreteľa, že okrem tých pekných, zábavných beletristických kníh musíme pestovať aj vážnu literatúru. Máme veľa kvalitných autorov, ktorých nikdy nesmieme zanedbávať.
– Ako to však dokázať a mať hlavu nad vodou, keď je prostriedkov na to málo?
– Nám sa to predsa darí, i keď s veľkým úsilím, stálym zriekaním sa. Je to problém inej povahy. Nejde len o dotácie. Tieto by mali byť viac odmenou ako sociálnou kategóriou. Základným kritériom by mala byť nutnosť, potreba pomôcť na svet tomu dielu, ktoré si to vlastnou kvalitou ozaj zaslúži. Ktoré nás bude aj dôstojne prezentovať v cudzine, aj zároveň mať výchovný ráz. Zdá sa mi, že sa mimo nášho vzdelávacieho procesu ocitlo čaro čítania. Dnes mladí majú nový štýl komunikácie prostredníctvom elektronických médií. Pre tento často zabúdajú všímať si čarovný svet knihy, ich odkazy do hĺbky a šírky, rozlet myšlienok. Mali by sme sa asi vážne dať do misijnej práce návratu k čítaniu v školách. Preto, aby sa nám nestávalo, že žiak skončí i tú strednú bez jedinej prečítanej knihy. A také prípady už boli…
O. Filip