O rozhovor sme váženú pani profesorku, poprednú jazykovedkyňu, autorku učebníc Dr. Máriu Myjavcovú z príležitosti jej úctyhodných narodenín, ktoré oslávila v nedeľu 1. júna, požiadali predovšetkým s cieľom, aby sme ju čitateľom našich novín predstavili ako niekdajšiu členku redakcie Hlas ľudu. Je tu jej spoveď o tom, aké spomienky sa jej teraz pri osemdesiatke zobúdzajú na tých desať rokov strávených pri apretúre hlasľudovských textov.
– Z perspektívy mojich ôsmich krížikov obdobie tých desiatich rokov odpracovaných pri novinách Hlas ľudu (1957 – 1967) patrí už do dávnej minulosti. Do redakcie som nastúpila, ako sa hovorí, v kvete mladosti. Ako 23-ročná. Teraz v tomto veku by mi už na takúto otázku pristalo povedať, že veď sa už ani nepamätám, ako to bolo. Ale vďaka Bohu, pamäť mi ešte dobre slúži. Veru pamätám sa. Aj na takú maličkosť sa pamätám, že mi ako vyštudovanej slovenčinárke cesta k našim novinám bola zo strany dobovo ateisticky nastrojených režimových ľudí zatarasená, a to preto, lebo sme si to ja a môj vyvolený, ešte ako študenti, boli rozmysleli, že kvôli tomu, aby sme nejako obišli praktiku „tajného sobáša“, ktorý sa vtedy všeobecne praktizoval kvôli tomu, aby mladomanželia mohli – ako ideologicky bezúhonní – bez prekážok nastúpiť do zamestnania. Ale všetko bolo márne. Ten náš verejne odbavený študentský sobáš bol kdesi čiernym dobre zapísaný. Nuž ma odmietli.
Do redakcie ma však odporúčal medziiným aj profesor Michal Filip, môj bývalý triedny profesor na gymnáziu, a potom i profesor na belehradskej Filozofickej fakulte, ktorý teda dobre poznal moje jazykové vlohy. Tak sa stalo, že nakoniec ma do redakcie Hlasu ľudu predsa len pozvali.
Redakcia vtedy bola ešte v starom Altmanovom rodinnom dome. Do jednej miestnosti, kde boli už dva normálne písacie stoly pre dvoch novinárov, mi pripravili malý stolík ako na písací stroj, k tomu som dostala stoličku a – pracovala som. Z času na čas som si musela zbierať po dlážke rukopisy popadané z toho miniatúrneho pracovného stola. Výhoda však bola v tom, že vtedy sme ešte ani nechyrovali o Slovníkoch slovenského jazyka, takže mi nič také na tom stolíku neprekážalo.
Za tých desať rokov práce pri novinách som si budovala svoju sebaistotu, a to nielen v jazykovej úprave rukopisov, ale aj osobne ako nováčik v takejto práci. Ako jazyková redaktorka som sa ani nemala o koho a ani o čo opierať. Hlavnou oporou pri zasahovaní do novinárskych rukopisov mi boli skúsenosti z hodín cvičení zo slovenského jazyka na fakulte v Belehrade, keď nám profesor Filip prinášal na hodiny Hlas ľudu alebo Nový život a tu sme si potom cibrili jazykový cit.
Ináč do redakcie nám okrem toho prichádzali aj niektoré noviny zo Slovenska a ja som si vo voľnom čase vypisovala výrazy alebo viacslovné spojenia do písanky a bol to môj osobný rukopisný slovník zo súčasnej slovenčiny. V tých novinách som si prečitovala aj pravidelné jazykové rubriky, do ktorých prispievali hlavne pracovníci Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied. Takto som raz prišla na myšlienku napísať do tejto vrcholnej slovenskej jazykovednej inštitúcie list, v ktorom som vyslovila svoje prianie dopisovať si vo veciach jazyka s niekým, kto mi je vekovo blízky. Nuž a krátko potom sa mi aj ohlásila záujemkyňa o môj návrh. A bola to Marienka Pisárčiková, fakt moja vrstovníčka, ale najmä osoba mne aj celkove veľmi blízka.
V živej spomienke mi dodnes zostala aj jedna ďalšia pre mňa osobne veľmi dôležitá udalosť. Vedenie našej redakcie postupne nadväzovalo kontakty s vydavateľstvami na Slovensku, a tak mi v redakcii začiatkom r. 1963 oznámili, že mala by som vycestovať na služobný pobyt na Slovensko. Vtedajší šéfredaktor Andrej Fekete sa teda zviezol so mnou do Slovenského veľvyslanectva v Belehrade a tam sme dohovorili termín aj dĺžku môjho služobného pobytu v Bratislave. Nezadlho som potom vycestovala. Bolo to prvý raz, čo som sa ocitla v takom celkom novom prostredí. A ani nie hocijakom. V Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry na Michalskej ulici v Bratislave. Hneď v prvé dni môjho príchodu mi bolo zariadené aj stretnutie s mojou listovou známou Marienkou Pisárčikovou v Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied. Bolo to naše prvé stretnutie a naše úprimné priateľstvo s Marienkou Pisárčikovou trvá do dnešných dní.
Vďaka tejto udalosti, že ma z redakcie vyslali na mesačný študijný pobyt do tohto významného slovenského vydavateľstva, otvorili sa mi a časom upevnili osobné kontakty s celým radom popredných osobností slovenskej jazykovedy. Ale aj z iných kultúrnych oblastí. Už počas toho môjho prvého pobytu do vydavateľstva prichádzali za mnou aj naši bývalí Petrovčania, medziiným historik Ján Sirácky, profesor Andrej Mráz, tiež známy prekladateľ diel juhoslovanských spisovateľov Andrej Vrbacký a ďalší.
Ďalšou významnou udalosťou bolo pre mňa celkom náhodné stretnutie s profesorom Jozefom Štolcom, slovenským dialektológom, ktorý r. 1965 prišiel k nám na svoju druhú výskumnú cestu za slovenskými nárečiami v Báčke. Moja redakcia mu vtedy dala k dispozícii auto, šoféra a – mňa ako sprievodkyňu. Ja som teda s profesorom Štolcom vtedy chodila za informátormi, s ktorými si on nahrával výskumný nárečový materiál v Petrovci, v Kulpíne a v Kysáči, čo potom zhrnul do svojej známej monografickej štúdie Reč Slovákov v Juhoslávii. Pri týchto našich výskumných obchôdzkach si pán profesor všímal moju zasvätenosť do našej jazykovej problematiky, a tak nejak na konci svojho pobytu mi bez obalu povedal: „Vaše miesto je na fakulte!“ Tak sa potom aj stalo, že som už r. 1966 začala pôsobiť ako honorárna pracovná sila na Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde sa už r. 1961 bolo začalo vyučovanie slovenského jazyka a literatúry a kde už pôsobili Dr. Ján Kmeť a Dr. Daniel Dudok. S pánom profesorom Štolcom som sa potom stretávala zakaždým, keď som bola v Bratislave. On sa vždy zaujímal o moju prácu.
Práca pri novinách bola pre mňa osobne teda dobrou predprípravou na jazykovednú preorientáciu. Mala som už vypestovaný aj jazykový cit, dobrú zásobu odbornej literatúry, ale aj zabehané kontakty so slovenskou jazykovedou. Ako som uviedla, ten môj prechod z praktickej jazykovej práce nad novinárskymi rukopismi na prácu jazykovo-výchovnú a napokon i vedeckovýskumnú sa odohral akosi spontánne, bez nejakého môjho konkrétneho plánu. Ako jazyková redaktorka som sa už bola preukázala medziiným aj novinovou rubrikou Jazykový stĺpček, neskôr premenovanou na Jazykové poznámky (vychádzalo to v Hlase ľudu pravidelne od konca marca 1961 až do konca roku 1963), z čoho mi potom r. 1966 naše vydavateľstvo Obzor vydalo aj knihu Jazykové poznámky (163 s.). Je to moja jazykovedná prvotina. Nuž a veľkú zásluhu na tom, že som sa k nej len tak akoby nič dopracovala, mali práve uvedené okolnosti. Že som sa práve vďaka okolnostiam, že som pracovala v redakcii novín Hlas ľudu už na samom začiatku svojej profesionálnej dráhy dostala do priameho kontaktu so slovenskou jazykovedou a aj s takou významnou osobnosťou, ako bol profesor Jozef Štolc. Na mne osobne však záležalo, ako som tú monotónnu prácu nad rukopismi novinárov, ktorí mali rozličnú predbežnú jazykovú prípravu, dokázala využiť v prospech svojho stále hlbšieho ponoru do problematiky slovensko-srbského bilingvizmu a v nadväznosti aj do situácie jazykovej kultúry v našej jazykovej enkláve. Tam sú korene mojich neskorších jazykovedných štúdií, z čoho sa napokon zrodili aj moje rozsiahlejšie jazykovedné práce: magisterská práca (r. 1975), a potom aj doktorská dizertácia (r. 1987).
Na začiatku teda bola redakcia Hlasu ľudu… Potom ste sa už až po odchod do dôchodku prednostne venovali výchove nových generácií slovakistov. My, vaši bývalí poslucháči sme vám naozaj povďační za vašu nezištnú pedagogickú prácu.
– Ohľadom svojej pedagogickej práce môžem krátko povedať iba toľko, že ja som ako školáčka a práve tak aj ako študentka mala samých dobrých učiteľov. Od prvej triedy ľudovej školy až po vysokoškolské štúdium. Všetci tí mi boli takými vzácnymi vzormi.
Podľa textov, ktoré vám aj teraz v jeseni života dosť pravidelne vychádzajú v časopise Nový život, vidno, že ste svoje písanie ešte nezavesili na klin. Čomu sa posledne tak vážnejšie venujete?
– Je to pravda, že písanie ma ešte drží. Tak sa vari držím nad vodou. Je to ako v starej latinskej výpovedi, na ktorú si pamätám ešte z hodín latinského jazyka na gymnáziu: Cogito ergo sum. – Myslím, teda som. Ja by som si to mohla modifikovať po svojom: Scribo ergo sum. Čiže Píšem, teda som. Mám totiž niektoré veci ešte nedokončené, nuž pokračujem raz v tom a raz zasa v inom. Azda ešte niečo aj uzavriem. Pokým som.
Pani profesorka, neoceniteľné je vaše celoživotné úsilie na poli našej jazykovedy, s radosťou si prečítame aj vaše esejistické práce, ale vy osobne, keby ste mohli, čo by ste vo svojom profesionálnom živote zmenili?
– Nad tým sa mi vôbec nechce uvažovať. V tomto veku sa ani neopláca uvažovať o akejkoľvek zmene. Staroba nemá rada zmeny. Ostatne ten svoj profesionálny život sa mi nedarilo zmeniť ani v mladších rokoch. Odkedy som zakotvila na poli našej jazykovej situácie poznačenej naším slovensko-srbským bilingvizmom, žijem na akomsi úhore bez hraníc. Najsmutnejšie na celej veci je to, že tu stojím sama. Nemám pokračovateľov. A keď sa mi túto situáciu nepodarilo zmeniť skôr, teraz sa do toho už ani nevládzem púšťať. V takejto nálade si v duchu opakujem výpovede básnika Ivana Krasku: „Blahoslavení sú, ktorí hovorili / a nepovedali viac, než čo povedať mohli / vo dňoch sviatočných. / Spasení budú tí, ktorí nepovedali všetko, / čo vedieť sa domnievali, / a zatratení, ktorí hovorili viac, / ako povedať mali na dni sviatočné.“ (Ivan Krasko: Básne. Bratislava : Tatran, edícia Darčeky, 1977, s. 141)
Ďakujeme, pani profesorka, za tento príležitostný rozhovor, ktorý navrhujeme pokračovať. Zostalo nám totiž dosť tém, ktoré by sme s vami rady spracovali. A v tejto chvíli vám predovšetkým prajeme nielen v dňoch sviatočných, ale v každom novom dni pevné zdravie a nech vám táto moderná ceruzka – počítač aj ďalej dobre slúži.
Anna Francistyová