V dňoch 20. až 28. júna Vojvodinou jazdila po troche neobvyklá cyklistická výprava zo Slovenska. To členovia cykloturistického klubu Tvrdošín z rovnomenného mestečka v Žilinskom kraji v rámci svojho tretieho zájazdu do Vojvodiny navštívili Slovákov v Banáte.
– Klub síce nie je registrovaný v slovenskom klube turistov, ale mesto Tvrdošín má nad nami patronát a buď finančne alebo iným spôsobom pomáha naše zájazdy, a najmä tieto za Slovákmi vo Vojvodine. Toto je náš tretí zájazd na Dolnú zem. Predtým sme boli tu v rokoch 2010 a 2012. Na prvých dvoch zájazdoch sme obišli početné báčske osady a tohto roku sme sa vybrali do Banátu, aj keď sme napríklad v Bielom Blate a Kovačici už druhýkrát, – hovorí podpredseda klubu František Kolodej počas pobytu v Hajdušici.
Na cestu rovným Banátom sa títo cyklistickí nadšenci vybrali z Bieleho Blata, kde boli ubytovaní. Najprv sa zastavili v Kovačici a Padine. Nasledujúceho dňa už boli v Pančeve a Vojlovici, potom zavítali na Deliblatskú piesočinu. Tretieho dňa jazdy cestami najväčšej európskej púšte pokračovali do dedín Kruščica a Češko Selo, kde sa stretli s tamojšími Čechmi. Z krajného juhu Banátu pokračovali smerom do Jánošíka a Hajdušice. Denne priemerne zdolávali zo 70 km. Počasie im hlavne žičilo, i keď mali aj trochu šťastia. Pobyt v každej z týchto osád využili na to, aby sa stretli a porozprávali s ľuďmi, spoznali s osadou a jej príznačnosťami.
V cykloturistickom klube Tvrdošín je 45 členov, milovníkov cyklistiky, a na tento zájazd sa vybrali sedemnásti. Keď im to počasie a financie dovolia, na bicykloch obchádzajú Slovensko a aj iné krajiny. Náročnejšie zájazdy boli, keď jazdili vôkol Tatier alebo keď z krajného severu, kde je Tvrdošín, na bicykloch zavítali do Bratislavy na krajnom juhu Slovenska. Boli v Poľsku, Čiernej Hore, Bulharsku… A o tom, že cyklistika je zdravý šport, ktorý človeka udržiava v dobrej sile, svedčí aj fakt, že sa aj na túto cestu do Vojvodiny bez obáv vybrali páni vo veku 40 až 70 rokov. Mladších medzi sebou nemali.
– Z Vojvodiny si vždy odnášame veľmi pekné dojmy, – hovorí František Kolodej a Peter Ujmiak, Miczko Hýnek, Milan Hajas, Daniel Bílek, Jozef Janček, Peter Hanuliak, Peter Birt a iní na znak súhlasu prikývli hlavou. – Veď tam, kde sa nám nepáči, sa viac nevraciame, a keďže sme tu už tretíkrát, tu sa nám teda páčilo. A nie iba to. Dokázali sme do toho už na druhom zájazde stiahnuť ďalších ľudí a aj teraz medzi nami sú ľudia, ktorí sú tu prvýkrát. Zrejme my tu nechodíme kvôli prírode. Nie je tu ktovie čo obdivovať. Tie vaše kukurice sú síce veľké a možno sa v nich schovať, aj stratiť, ale nie sú až také pekné, aby sme kvôli nim sem prichádzali. Prichádzame kvôli ľuďom, kvôli vám Slovákom. Zo Slovákov sme unesení, ale aj Srbi sa voči nám vždy veľmi slušne zachovali. Tú dobrosrdečnosť, s ktorou sa tuná stretáme, na Slovensku už pomaly nevidíme. Nehovorím, že úplne vymrela, ale nestretať ju na každom kroku ako tuná. K tomu vidieť, že tunajší Slováci sú hrdí na krajinu svojich predkov a hovoria o nej ako o svojej krajine, aj keď tu žijú už vyše 200 rokov. To čiastočne aj nás motivuje, dáva nám nové sily, aby sme sem prišli a tých ľudí navštívili.
Z Hajdušice znovu v peknom počasí pokračovali do svojej bázy v Bielom Blate, odkiaľ sa, ale teraz už na autách, vybrali k priateľom, ktorých počas prvých dvoch zájazdov získali v Kysáči, Laliti a Kulpíne. Pravdaže prisľúbili: O dva roky prídeme znova.
Vladimír Hudec