Od chvíle, keď v Kruševci zo desať osôb s kuklami na hlavách rozbili hlavu lídrovi Ľavice Srbska Borkovi Stefanovićovi a poranili niekoľkých jeho kolegov, uplynulo takmer 120 dní. Odpoveďou na zverský zákerný útok bol občiansky pochod pod názvom Stop krvavým košeliam v Kruševci (4. 12. 2018), potom v Belehrade (8. decembra) a čoskoro aj v iných mestách v Srbsku. Naposledy občianske protesty majú domovské právo približne už v stovke miest. Po tom, čo prezident Aleksandar Vučić povedal, že nepodľahne nátlakom ulice, respektíve, že nesplní ani jednu požiadavku, protestné zhromaždenia sa uskutočňujú pod názvom # 1 z 5 miliónov.
Pôvodné požiadavky občianskych protestov boli: ozrejmiť vraždu Olivera Ivanovića, odhaliť útočníkov na novinárov a opozičníkov, ako i 5 minút pre opozíciu v televíznych novinách (Denníku) Rádio-televízie Srbska; čoskoro pribudla i požiadavka na demisiu ministra vnútorných vecí Nebojšu Stefanovića. Protestujúci sa aktuálne o. i. dovolávajú odstúpenia z funkcií prezidenta Vučića, premiérky Any Brnabićovej, predsedníčky Zhromaždenia Republiky Srbska Maje Gojkovićovej, ako i vedúcich osôb verejných servisov Srbska a Vojvodiny. Na 13. apríla – v prípade nesplnenia požiadaviek – avizovali veľké protestné zhromaždenie v Belehrade. Počínanie RTS a Rádio-televízie Vojvodina (strohé informácie o občianskych protestoch, zaradené v pokročilej časti informačných vysielaní, v ktorých účastníci protestov nedostávajú slovo, pokým sa štátni a politickí činitelia strán pri moci o nich zmieňujú jednostranne) vyvoláva v radoch protestujúcich (ako aj medzi ľuďmi, ktorí sa verejných zhromaždení nezúčastňujú) čoraz väčšiu nespokojnosť.
V sobotu večer 16. marca skupina protestujúcich, vedená niekoľkými politickými predákmi, vtrhla do RTS. S cieľom prerušiť TV Denník, respektíve dostať sa v ňom priamo k slovu. Epilóg je známy. Politickí lídri vyviazli zo všetkého bez ujmy na zdraví. Na nepremyslené správanie doplatili viacerí občania, predovšetkým mladí ľudia, keď boli zatknutí. Medzi nimi aj žiak belehradského Filologického gymnázia Pavle Cvejić. Ktorého v utorok večer z Trestného nápravného domova v Padinskej skele prepustili. Po tom, čo žiaci a profesori Filologického gymnázia protestovali pred Policajným úradom 29. novembra, žiadajúc oslobodenie kamaráta a žiaka Pavla. Okrem iných mali v rukách aj heslo: Hľa, prečo mládež odchádza. Ako akýsi kontrapunkt nebezpečného odkazu primátora Nového Sadu Miloša Vučevića: „Tu je aj národ, aby bránil štát.“ Od koho? Od seba samého?! Ako? Argumentmi, alebo…?
Tak trochu (ne)očakávane sa účastníkom protestov ušli salvy aj od aktuálneho patriarchu Srbskej pravoslávnej cirkvi Irineja: „To, čo dnes vidíme na uliciach, nie je dobré. To dáva silu našim nepriateľom…“ Vo veľkej miere je to pravdivá pravda. Ako je pravda aj skutočnosť, že si RTS a RTV (o početných iných ružových a podobných televíziách a tlačených médiách nehovoriac) nespĺňajú úlohu, ktorá vyplýva priamo z najvyššieho štátneho aktu. Čo tiež nie je nijakovsky nijako dobré. Prvý odsek článku 51 Ústavy Republiky Srbska totiž znie: „Každý má právo, aby pravdivo, úplne a včasne bol informovaný o otázkach verejného významu a prostriedky verejného informovania sú povinné to právo rešpektovať.“
Vari ignorujúci postoj zamestnancov, predovšetkým hláv verejných servisov a často temer spupné vystupovanie nositeľov štátnej moci nie je rovnako istý druh násilia nad občanmi mysliacimi vlastnými hlavami? Túto a iné relevantné skutočnosti by si museli uvedomiť a v súlade s nimi zodpovedne sa správať všetci, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku. Aby sme znovu a zase nepodstúpili „trest boží“. Protest je proste test. Nielen pre protestujúcich.