Bum-bum-bum!

Tak ako?

Ak som dobre počul, dve tretiny vás chce do Ú-nie. Za Ňou, ako kocúr za mačkou vo februári, lipnete celé roky, ba desaťročia. Ale tak trošku sa reformovať, to sa vám prieči, to je vám absolútne proti srsti.

Nechápem vaše počínanie, vážení. Protesty, štrajky mi tu chystáte, za všetko som vám ja a len ja, úbohý pougár, tvrdíte, čertiac sa, vinovatý. Som síce, len čo je pravda, pesimista od hlavy po päty, akého ma už matička príroda stvorila, ale toto som od vás rozhodne neočakával. Vari ste nedvíhali húfne ruky, keď sa hlasovalo za nového pougára, nepodporili ste ma vehementne, vidiac vo mne spasiteľa? Azda ste to neboli práve vy, ktorí ste sa dušovali, že vám zunoval posledný môj predchodca? Ten, ktorý naposledy viac postával pred úlisným zrkadielkom, až kým ním sám nepraštil o volebnú urnu, na ktorej stroskotali jeho predstavy o vlastnej Nesmrteľnosti. Ktorý nebol súci na to, aby sa smele a vesele a cieľavedome a s maximálnym nasadením vlastných psychofyzických kapacít, tak, ako to robím Jajaalenja, postavil zoči-voči hŕbam problémov, ktoré nahromadené hŕby zatarasili cestu do vysnívanej Ú-nie? Je mi z vás, priatelia, nanič, aha, slzy sa mi tisnú do očí, dolná pera sa trasie ako osika, v hrdle ma škrtí.

Nienienie, neudriem na bubon päsťou, som predsa vysokocivilizovaný človek, akým by ste aj sami mohli byť, keby ste nerobili zbytočný rozruch. Veď ak aj sa trošku znížia platy, trochu viac sa zvýšia ceny, len aby sa to čím lepšie vybalansovalo. Ak aj znovu a zase poniekto zostane bez práce, o nádej na lepšie zajtra ho nikto obrať nesmie. Za to vám osobne ručím a prisahám na tento môj pougársky bubon. Rozíďte sa v pokoji!

BUUUM!

Juraj Bartoš