Čáry-máry, láry-fáry

Prišli časy, keď sa každý z nás začína starať o toho druhého – keď sa pozerá do cudzieho taniera, dvora, kto jedol veľkou lyžicou a kto menšou. Prišli časy, keď okrem svojho dvora narástla túžba riadiť i susedov. Prišli časy nepriaznivé.

Vážení moji dobrí čitatelia – veď čo sme to za ľudia?

Naposledy sa stalo, že sme mali až päť variantov Hlasu ľudu – vytlačených! Pošpinená myseľ zasiahla do riadenia samotného týždenníka, vytlačila, čo len chcela a kde chcela. A pekne-krásne sa podfukom postarala aj o jeho distribúciu. V dohovore s niekoľkými kolportérmi ho pekne, po poriadku, aj porozdávali do cudzích dvorov – hádam tým, ktorým to najviac bolo treba. Nech ich máme pri
ruke, keď môžu oni, môžeme aj my, prečo nie – zmysleli si „múdre hlavy“!

Dúfajme, že nasýtili vlastnú márnomyseľnosť. A po cudzom majetku, intelektuálnom i materiálnom? Počujem – veď ako inak?
Útokom na novinárov, celú redakciu. Čo nás po tom! Čáry-máry, láry-fáry! – a už to bolo tam. Samozrejme, viac-menej na ruku, ktorá ich kŕmi, veď tej najviac ublížili a škody urobili. Všetky vaše neopodstatnené reakcie a dielo boli len odkazom, akoby ste svojimi činmi hovorili zbohom. Zbohom samým sebe, zbohom nefungujúcemu kolektívu, ktorý nechápe, že pošliapal po Detskom kútiku aj po tých, ktorí už, žiaľ, nie sú medzi nami – že ste sa hrubo prehrešili proti kultu mŕtvych.

Kým sa pozeráme do cudzích dvorov – z nášho ubúda.

Pre väčšinu ľudí je život ako zlý čas: čakajú a čakajú, kým prejdú búrky.

Život je to, čo sa nám stáva, kým si my rysujeme plány o živote. Urobme, čo musíme s tým, čo vieme, tam, kde sme. Človek žije iba v tejto chvíli, v súčasnosti. Všetko ostatné je už preč, alebo nie je celkom isté, či to vôbec príde.

A žime, ako len môžeme, keď nemôžeme, ako chceme.

Prajem pekný týždeň vám a nám, ľudia. A nazdávam sa, že občas budeme aj lepší!