Dráha bez konečnej stanice

SLOVO DALO SLOVO: MATEJ BZOVSKÝ, NOSITEĽ CENY HLASU ĽUDU

S kolegom Matejom Bzovským sa poznáme tak dlho, a tak dobre, že by sme sa v prípade časovej núdze možno ani nemuseli rozprávať. Obaja žijeme v Starej Pazove, celé roky sme cestovali spolu do roboty, úradovali v tej istej kancelárii. Spolu sme sledovali konferencie a akcie, stranícky zjazd Bosny a Hercegoviny v Sarajeve, spolu chodili na politické školenie do Kikindy, spolu sa dávno angažovali v akcii Hlas ľudu do každej domácnosti – v Lugu, Ľube či Ašani…

Športový publicista a kronikár Maco, Matija či Matt Busby je v objatí žurnalistiky približne šesťdesiatpäť rokov. V súčasnosti je, po Samuelovi Miklovicovi, i druhý tunajší slovenský novinár s najdlhšou tvorivou stážou v našich periodikách. Písal a píše dodnes: do Hlasu ľudu, do Dnevnika, v ktorom sa mu vlastne začala novinárska púť, do denníka Sportski žurnal, novín záhrebských, médií iných… S úsmevom si pripomína dve príhody:

– Počas pobytu na Sicílii u dcéry napísal som text aj do ich novín o našich zvykoch. Bol som nedávno v belehradskej Politike, vlastne v denníku Sportski žurnal. Kolegovia sa riadne prekvapili, keď som im povedal, že som vo februári oslávil osemdesiatku. Lebo si ma stále predstavovali ako kohosi v strednom veku. Vraveli, že sú ozaj radi, že dodnes píšem, že ešte mám silu, vôľu novinárčiť aj v tomto veku…

Už v rokoch päťdesiatych začal písať o športe, ktorému je verný dodnes. Jeho pero sa úspešne pristavovalo aj pri kultúrnych dianiach a recenziách divadelných predstavení. Písal aj o ekonomike, vyskúšal sa aj v humoreskách z pazovského života, púšťal sa do háklivých a analytických textov, akými boli tie o hospodárskej kriminalite v zemedelskom družstve. Veď ako inak, keď žurnalistiku chápe ako tvorivý jed, ktorý sa človeku dostane pod kožu a už nikdy viac ho nepustí.

Jeho záujmový svet sa pritom však nekončí. Bol, aj je, aj výrazne spoločensky angažovaný. Ešte od čias mladosti: bol v mládežníckej organizácii nielen členom, ale i tajomníkom, tiež vedúcim Mládežníckej katedry. Celé desaťročia je aktívny v rôznych futbalových fórach, organizáciách, inštitúciách: od členstva v predsedníctve FZV cez predsedu FZ Sriemu, po Komisiu pre zveľadenie športu v Srbsku a aktivity v rôznych výboroch a asociáciách. Šport je jeho druhou celoživotnou záľubou a radosťou: už v mladosti sa zaoberal futbalom, volejbalom, basketbalom.

– Kedy sa to všetko vlastne začalo?

– Už keď som mal sedem či osem rokov volejbalisti ma brali na každý zápas, azda ako akýsi maskot, talizman. Potom aj futbalisti. Spolu s nimi som chodil kamiónom do Pivnice, Kovačice, iných slovenských dedín. Keď som bol  štrnásťročným chlapcom, angažoval som sa ako brigádnik na výstavbe štadiónu Jednoty. Ihrisko najprv bolo pri železničnej stanici, potom ho presťahovali do stredu mesta. Bol som v radoch mládežníkov aj vtedy, keď poľský prezident Gomulka mal prísť k nám a navštíviť Napredak. Za päť dní sme urobili cestu od stredu mesta po túto spoločnosť.

x x x

Úspešné a činorodé desaťročia, ktoré ťažko obsiahnuť aj knihou, nieto obmedzeným priestorom v novinách. Veď je už teraz za ním skutočné more času, dianí, driny, tvrdého života, skúšok a nástrah. Je tu i známy výrok, že sa ako mladý človek snaží, chce meniť svet, kým by v rokoch pokročilých najradšej premenil mladosť, čo sa však nedá. Lebo roky, žiaľ, už nevrátiš. No dobre je, keď je čo bilancovať:

– Poďme radom. Tento rok priniesol dva významné dátumy v osobnom živote: začiatkom februára oslavu osemdesiatky v dobrom zdraví, v polovici októbra získanie svojrázneho uznania za celoživotné dielo – Ceny Hlasu ľudu, ktorá sa udeľuje raz za päť rokov. Načim ešte čosi vyzdvihnúť?

– Keď sa pozriem dozadu, môžem skonštatovať, že som so svojím životom aj spokojný, aj nie som. Som preto, lebo mám dobrú rodinu, šťastné rodinné vzťahy. S manželkou Ružicou máme štyri deti: dvoch synov a dve dcéry. Je tu aj deväť vnukov a vnučiek. Sú dobrí, slušne vychovaní, čo si veľmi vážim, lebo je v týchto časoch ozaj ťažko vychovávať deti. Spokojný som aj preto, že sa mi vlani podarilo získať rehabilitáciu pre môjho otca, ktorého po oslobodení odviedli práve tí ľudia, s ktorými kedysi pracoval. Šlo o čistú pomstu. Mohol sa zachrániť, keby nechodil domov, no nechcel to, keďže si bol vedomý, že nič zlé nespáchal. Keď ho prepustili zo zemunskej väznice, zabili ho za nič, zastrelili pri vchode do Starej Pazovy, na tzv. Šicare. V časoch budovania benzínovej pumpy INA objavili tam jeho telesné pozostatky. Podal som žiadosť o jeho rehabilitáciu. Je teda plne rehabilitovaný, čo ma naplnilo skutočným šťastím.

– Udialo sa to vlani…

– Áno, no vrátil by som sa k tomuto roku. K najmilšiemu zo všetkých uznaní – Cene Hlasu ľudu. Myslím si, aby som nebol neskromný, že som si ho skutočne zaslúžil, najmä za tú dlhoročnú vernosť, vlastné pôsobenie a poslanie. K tomu musím pridať, že sa i celá moja rodina našim novinám dlhé roky plne venovala. Kolportérmi boli aj deti, ale aj manželka: v rokoch sedemdesiatych, keď v Pazove bolo okolo osemsto výtlačkov, Ružica mala na starosti celú Pazovu, noviny roznášala, predplatné zbierala. Osožilo jej to – pri stretnutiach s čitateľkami a čitateľmi sa naučila dobre po slovensky. A keď ide o tú druhú stranu mince, to, čo som dosiahnuť mohol, no neurobil som, tak mi je ľúto, že som neukončil Ekonomickú fakultu. Zdolal som jej prvý stupeň. Zostal som s mamou a keďže som sa pomerne včas zamestnal – najprv v pazovskom kine, a potom v Beograd-filme, kde som bol ekonómom a bol som mimoriadne dobre platený – na ten druhý stupeň akosi už nebolo dostatok času.

– A potom cesty začali smerovať do Hlasu ľudu…

– Keď prišlo pozvanie dnes už nebohého Andreja Čelovského, nemohol som ho odmietnuť. Onedlho sa však Hlas ľudu ocitol v azda najťažšej situácii vo svojich dejinách. Odišiel som z veľkého platu, priamo pred dverami udelenia bytu v Belehrade, na minimálny plat do Nového Sadu. Ale pre mňa Ondro bol a zostal veľkým človekom. Po príchode do našej redakcie som zastihol dobrý novinársky manšaft. Boli sme ako rodina, kamarátili sme sa, po uzávierke každého čísla sa konala ďalšia v klube na 10. poschodí Dnevnika. Rád by som sa vrátil do vtedajšej doby. Žiaľ, nejde to.

– Osobné chápanie novinárstva?

– Ide predovšetkým o veľmi zodpovedný prístup k témam, o ktorých píšem. Môžem sa pochváliť, že som nemal žiadne dementi na moje príspevky, hoci som sa venoval aj témam náročným, háklivým. Novinár si všetko musí dobre preveriť ešte predtým, než zasadne k písaciemu stroju, k počítaču. Keď si fakty a okolnosti dobre preveríš a za tým článkom si stojíš, tak nebudú žiadne problémy. Spomínam si na jednu z ciest, keď sme spolu s Milinkou Vrtunskou boli na teréne v Boľovciach. Hľadali sme partizánske bázy. Je to dnes možno trochu i vtipné, no vtedy nám nebolo do smiechu. Niekto z miestnych nám dal adresu jednej vdovy s poznámkou, že pôjde o vďačnú spolubesedníčku. Údajne v jej dvore bola jedna z báz. Pekne sme sa s ňou stretli, porozprávali. Povedala nám, že k nim chodili partizáni, rozprávala až dovtedy, kým sme pri konci rozhovoru nezistili, že jej manžel bol známy ustašovec v Boľovciach. Z článku nebolo nič. Nám však zostalo poučenie, že si všetko treba dobre preveriť. Novinárstvo chápem predovšetkým ako remeslo. Stále sa máš čomu učiť. Aj dnes si rád pekný článok prečítam: tak mojich bývalých kolegov, ako aj tie, ktoré vychádzajú v Politike alebo inde. Všímam si nové výrazy, lexiku, syntax. Treba sa stále učiť, učiť a učiť, zdokonaľovať sa.

– Po celom rade získaných cien, kde je v tom všetkom Cena Hlasu ľudu?

– Osobne ma veľmi, veľmi dojala. Keď som sa vrátil domov a položil si ju na stôl, začali sa mi lesknúť slzy v očiach. Dostal som už ceny Futbalového zväzu Vojvodiny, Futbalového zväzu Srbska, Miestneho spoločenstva Stará Pazova, no táto je pre mňa životná. Presne tak, ako som to i povedal v ďakovnom prejave na tom pekne organizovanom programe v Štúdiu M v Novom Sade. Vybavili sa mi vtedy i časy, keď som začínal ako sedemnásťročný dopisovateľ Hlasu ľudu. Vtedy mi šéfredaktor Tibor König navrhoval, aby som prišiel do redakcie. Bol by som jednoznačne jej najmladším členom. Niektorí ľudia tu v Starej Pazove to znemožnili, zrejme kvôli tomu, čo si mysleli o mojom otcovi.

– A je tu aj spomienka či odkaz, najmä tým mladším?

– Mal som to šťastie, že som pracoval s dobrými kolegami, s ktorými ma dodnes spája kopa zážitkov, spomienok, anekdot. Očarilo ma to priateľstvo v redakcii, to, ako ma prijali – srdečne, ako rovnocenného. Na to nikdy nemôžem zabudnúť. Osobne mi v spomienkach najviac utkvelo, s akou netrpezlivosťou, až vervou som čakal chvíľu, kedy mi svetlo sveta uzrie prvý článok – šlo o dáky komunálny problém – v Dnevniku, potom aj v Hlase ľudu. Ako bude vyzerať, kde bude zalomený. Dávka tej netrpezlivosti zostala vo mne dodnes. Teraz sú tu mladší kolegovia, ktorým prajem mnoho úspechov. Je to normálne: jedni odchádzajú, iní prichádzajú. Mladým každopádne načim dať šancu, umožniť im prejaviť sa…

Rozprávali sme sa ešte dlho, o témach mnohých. Napríklad o tom, že sa viacerým vnukom a vnučkám dostalo pod kožu práve to, čo Mateja dávno prilákalo: šport. Alebo aj o tom, že zdedili hudobné nadanie po jeho manželke Ružici. A že niet azda pazovského chóru a zboru, v ktorom niekto z nich nie je. Publicistika a šport, naplnenie a stálice osudu nositeľa Ceny Hlasu ľudu. Matejove dráhy bez konečnej stanice. A toľko zaujímavého a pekného je v dome Bzovskovcov, že to cítiť na každom kroku. Veď o tom je život. O troch generáciách pod jednou strechou, vyplnený tým, čo ich láka, čo majú radi. Toľko povolaní a poslaní, záľub a zázrakov. Trvajúcich stále, dodnes. Kým je a bude dostatok síl. Na všetko milované a svoje.

Oto Filip