Lehotského sympatia
Prvý školený maliar z radov vojvodinských Slovákov Karol Miloslav Lehotský (1879 – 1929) si naozaj vedel skomplikovať život. Hoci pochádzal zo šľachtickej rodiny Lehotských, narodil sa v Laliti ako siedme dieťa v rodine učiteľa Lehotského. Potom čo nadobudol základné vzdelanie v Laliti, Sarvaši a Sombore prijatý bol na pražskú maliarsku akadémiu, kde chodil do špeciálky Maximiliána Pirnera, výborného pedagóga, ale pesimisticky založeného maliara tmavého koloritu a fantastických bytostí podsvetia.
„Na farebnosť Lehotského obrazov však vplýval profesor Vlaho Bukovac, ktorý pracoval so svojimi študentmi v ateliéri vedľa Pirnerovho. Jeho kolorit, ktorý Lehotského lákal, bol v rozpore s Pirnerovým, avšak Lehotskému boli Pirnerove vízie blízke. Pirnerovo tragické chápanie života Lehotskému síce učarilo, ale z výtvarnej stránky omnoho významnejšia pre neho bola koncepcia farebného valéra budovaná na základe starostlivého pozorovania modelu. Na tej stope je možné hovoriť o Lehotského impresionizme, i keď sa problémom svetelnej analýzy nezaoberal. Vzhľadom na jeho zložitú povahu údajne ťažko znášal Pirnerove pripomienky k jeho novému koloritu formujúcemu sa pod vplyvom Vlaha Bukovca, a tak sa zrodila v ňom idea pokračovať v štúdiu vo Viedni. Dlho sa tam nezdržal v nedostatku finančných prostriedkov,” uviedol o Lehotskom výtvarný kritik Vladimír Valentík.
Od roku 1900, keď sa vrátil domov do Lalite a na Dolnú zem, K. M. Lehotský začal svoj túlavý život. Chodieval maľovať a vystavovať obrazy do rozličných miest na Slovensku a Morave, ako aj v Chorvátsku.
Údajne, keď bol roku 1903 v Martine, namaľoval Hurbana a Mudroňa pre múzeum. Potom usporiadal samostatnú výstavu v Mešťanskej Besede v Uherskom Hradišti. Vystavil približne 50 svojich najnovších prác. Roku 1912 K. M. Lehotský v Martine zakončil veľký obraz Viliama Paulínyho Tótha a namaľoval potom aj portréty Ambra Pivku a Pavla Mudroňa. Zakončil portréty Pavla Mudroňa a Svetozára Hurbana Vajanského a celofigurálny portrét Idy Hurbanovej.
V Starej Pazove je zachovaný Lehotského portrét Vladimíra Hurbana, ako aj zopár jeho listov adresovaných na farára Vladimíra Hurbana, na jeho syna Vladimíra Konštantína Hurbana (VHV), dcéru Ľudmilu Hurbanovú a na Marienu Galandovú (ktorá sa roku 1914 s rodinou presťahovala do Martina).
Kým v listoch adresovaných na oboch Vladimírov Hurbanovcov píše o svojich maľbách a výtvarných technikách, ako aj o tom, prečo v Petrovci a Pazove nemôže prednášať ako profesor výtvarnej kultúry, dámam písal o niečom celkom inom.
„Zdôveril som sa Vám ohľadom tej veci, vediac, že ste v úprimnom priateľstve s ňou a mysliac, že tým neunížim seba. Vy ako jej dobrá priateľka a mne dobroprajúca osoba iste ste jej niečo povedali (ja som to vycítil z jej jednania a výrazu). Ďakujem Vám pekne za vzácnu ochotu, ktorú ste tým preukázali mne. Vzdor tomu ale, že jej nepohŕdanie mojimi citmi iste šťastím ma napĺňa – odpustite predsa! Istá trpkosť dušu znepokojuje. Presvedčený som, že som ja považovaný v duši tej osoby za duchovného slabocha…” uviedol vo svojom emotívne ladenom liste Lehotský pani Mariene Galandovej do Pazovy roku 1912 z Martina. Žiaľ, v liste neuviedol, o ktorej to tretej osobe píše. Záhadu však rozlúštila posledná Lehotského veta v tomto liste: „Spáľte tento list, prosím!” Tento list nielenže nebol spálený, ale uložený bol do zbierky listov Ľudmily Hurbanovej.
O tom, že medzi maliarom Karolom Miloslavom Lehotským a spisovateľkou Ľudmilou Hurbanovou mohlo jestvovať dáke krásne puto, netreba veľmi pochybovať, veď obaja boli slobodní a boli aj rovesníci.
To prezrádza ďalší Lehotského list písaný desať rokov neskoršie. Vlastne, Lehotský ako štyridsaťročný človek rozmýšľal konečne „pristáť”. Tú svoju žiadosť predostrel rovno Ľudmile Hurbanovej v liste z 1. júla 192… (posledná číslica je nečitateľná) z Martina do Sušaku (Chorvátsko), kde ona bola na návšteve u Kamenárovcov: „Škoda, že ste ma o tom neuvedomila už z Pazovy, že pôjdete do Sušaku… Bol by sa usiloval moje veci tak zariadiť, aby som Vás bol tam zastihol, kde by sa rád zotavoval a – prípadne i na dlhšie časy – dľa toho, ako by sa vec… v St. Pazove – ako to už predurčil Otec nebeský!. Tu sa nápadne premenili časy… chladné vetry neprestávajú a často prší, takže som ja súc slabý rekonvalescent – prechladol som, následkom čoho som sa neodvážil na dlhé cesty… Keby ste mohla tam dlhšie byť, tak bych som Vás vyhľadal… Aká by to bola radosť!”
Tej radosti sa určite nedožili. Karol Miloslav Lehotský poslednýkrát za svojho života ako maliar verejne zapôsobil na výstave portrétov slovenských spisovateľov a dejateľov v Martine roku 1928 počas Národných slávností. Ústredné miesto v rámci expozície zaberal jeho obraz Slovenský heroizmus – Láska, jeho vízia Sama Tomášika, autora hymny Hej, Slováci.
Začiatkom roku 1929 sa presťahoval do Brna. Tu ochorel na zápal pľúc a zakončil svoju životnú púť 4. marca 1929.
Katarína Verešová
