Liek na (celo)spoločenskú depresiu

V druhej polovici marca, v Kultúrnom centre Zreňaninu, už celé desaťročia zrejme najlepší srbský autor politických karikatúr Predrag Koraksić Corax ponúkol verejnosti miniretrospektívu svojich artefaktov svedčiacich o rokoch, ktoré spásli kobylky.

Nie príliš početní návštevníci (hops – čo nám to napovedá!?) sa len tak uškŕňali, zoširoka usmievali alebo „len“ pokrúcali hlavami s pocitom trpkosti pri pohľadoch na približne 80 vystavených karikatúr. Kto si kúpil Coraxovu knihu Trajno prošlo vreme (hronologija / 1990 – 2001) mohol si zgustnúť desaťkrát toľko „smiešnych kresieb“ s nadovšetko vážnymi odkazmi. A dosýta sa smiať. Teda robiť to, na čo si mnohí z nás, opantaní depresiou, už iba ak hmlisto spomínajú.

Coraxove karikatúry, zázračné liečivé obrázky, zobrazujú veľkých malých i minoritných mocnárov a kvázimocnárov v plnej „kráse“ teda ako duchovne intelektuálne a morálne „nahých.“ Zosmiešňujú móresy a diela, ktorými sa spupní či umne plytkí vystatujú. Pranieruje tie a také vlastnosti ľudské vlastnosti, za aké sa poctiví ľudia (hops – ako táto syntagma cudne, pardon, čudne a akosi cudzo znie; či nie?) hanbia. Britkým štetcom udiera priamo na najväčšieho nepriateľa ľudstva. Corax kántri sedemhlavú dračicu – h l ú p o s ť – vo vysokom umeleckom štýle, odvážne a vytrvale.

Výstavu úchvatných karikatúr maestra z Belehradu otvoril publicista a jeden z popredných srbských intelektuálov Nebojša Popov (v Novom Sade mu 22. marca odpremiérovali knihu Kako smo dospeli dovde, Sećanje /1939 – 2015/). Popov okrem iného zdôraznil:

„V našej kultúre je prítomná tradícia liečenia smiechom, balzamom, bodrosťou, avšak z rôznych dôvodov sa to nespomína. Ani čo by nič také neexistovalo. Je to ale vhodné pre podlohu, na ktorej vyrastajú hrdinovia Coraxových karikatúr; to je to, čo prihnojuje tie netvory, tých, ktorí sa boja smiechu. Hovoria, že v niektorých dedinách v Hercegovine, keď sa dieťa zasmeje, niekto zo starších ho švacne po hlave: ´Hlupák, privoláš na nás nešťastie!´ Bodrá nálada sa neodporúča tým, ktorí sa trápia. Keby sme ale mali na zreteli, koľko tvorivých prvkov je v našej tradícii, verím, že by ten balzam mal zjavnejšie výsledky než budú tie 24. apríla.“

Tesne pred výstavou sme pána Popova vyzvali k bleskovému rozhovoru; tu ho predkladáme v celom znení.

SMIECHOM PROTI MOCNÁROM

„V akej miere je, pán Popov, pre našu spoločnosť v tejto chvíli dôležitý humor a smiech?

„Z hľadiska dejinných skúseností smiech je najúčinnejší liek proti zneužívaniu moci. Mocnári sa ničoho neboja viacej než možnosti, že vyznejú neseriózne, že sa im ľudia budú smiať a nebudú si vážiť ich autoritu.“

„Oni ale svojím správaním práveže poskytujú nadostač materiálu…“

„Lebo je ich vášeň po moci silnejšia… pozabudnú sa… neskošie sa kvôli tomu zožierajú.“

„A to sa nemení…“

„Odkedy existuje moc, nemení sa. Ibaže sa vždy nájde niekto ako Koraksić, ktorý im nedá pokoja.“

„Akiste ho preto zbožňujú…?“

„Pravdaže nie, avšak podaktorí ho uctievajú, lebo je skvelý kresliar, je skutočný umelec, je múdry a jeho kresby sú krásne.“

„Žiaľ, málo je takých…“

„Nie je on jediný, ale… podaktorí zleniveli a podaktorí nevedia.“

„Niektoré médiá pestujú karikatúru, satiru, humor, pokým iné tieto vzácne obsahy nepripúšťajú. Prečo?“

„Háčik je v peňazoch, teda v ľuďoch, ktorí platia zamestnancov médií, či už sú priamo pri moci alebo sú svojími záujmami úzko napojení na tých pri moci.“

Tak teda, vážení, ak sa chcete liečiť (a zdarma), neváhajte. Dožičte si namiesto práškov dávku smiechu alebo aspoň zopár úsmevov od ucha k uchu. Azda vám poslúži zopár Coraxových karikatúr, ktoré sme si odfotili a(lebo) nám ich vďačne zaslal sám autor.

P. S.: Rozhovor s Coraxom si môžete prečítať v tlačenom vydaní Hlasu ľudu č. 13-15.

Juraj Bartoš