Medzi poriadkom a chaosom

(Maroš Krajňak: Entropia. Trio Publishing, Bratislava 2012)

Maroš Krajňak (1972) je rodákom z poľsko-slovenského pomedzia, z dedinky Vyšná Jedľová v okrese Svidník. Vstúpil, možno lepšie povedané vletel, do literatúry debutovou novelou Carpathia v roku 2011. Hneď v tom roku bol totiž nominovaný do finále prestížnej literárnej súťaže Anasoft litera.

Situácia sa zopakovala aj o rok, práve s Entropiou. Záujem o priestor a históriu slovensko-poľsko-ukrajinských vzťahov je súčasťou jeho profesiovej kariéry, nielen umeleckej, spisovateľskej. Autorovo vážne hranie sa s mnohovýznamovosťou začína už s titulkami jeho kníh. Prvotina Carpathia poukazuje nielen na geopriestor slovensko-poľsko-ukrajinských Karpát, ale tiež na kultúrne využitý názov vo filmoch o fiktívnych krajinách rovnakého názvu, prípadne aj na slávnu loď, ktorá prvá bola na mieste po nehode Titaniku. Teda motívy nedokonanej spásy, tajomstva, neznáma a nebezpečenstva, to všetko sa dá premietnuť aj na mapu spomínaného priestoru, ktorým sa nielen prehnala svetová vojna, ale aj zločiny občianskej vojny, v tomto prípade aj priamo susedské. A v skúmaní, až koronerovskom, jeho malých i veľkých dejín. Tých malých však viacej. Podobne sa môže vstúpiť i do Entropie. Názov sugeruje mieru neusporiadanosti, neurčitosti systému, v tomto prípade je skôr na mieste použiť slovné spojenie miera chaosu, dejinného, hodnotového, fyziologického, ktorý sa na spomínanom území odohráva. A rovnako tak jeho obraz. Magicko-realistické, či skôr surrealistické putovanie dvojice spravodlivých, nepoškvrnených, Buka a Forela, po stopách jedného vidieckeho zločinu − vyvraždení jedných susedov druhými. To putovanie má zbesilé tempo, je to vlastne beh po stopách postavy, ktorá o zločine vie najviac. Beh, let mystickou krajinou Karpát a západnou Ukrajinou. Beh, let dejinami tohto priestoru, od predhistórie až po súčasnú počítačovú generáciu. Bizarné situácie a postavy sú vbudované do celej cesty ich maratónu. Tu ožije podzemie a odhalí paralelný svet, do záhuby vedie zástupy Rómov ako falošný pištec a vyzýva ich, aby obetovali svoje deti. Obaja spomenutí pútnici odpočívajú pred koncom cesty spánkom na hladine Dnestra, kde ich ryby odspodu podopierajú, aby sa neutopili. Čas je pružný, let guľky z hlavne pušky môžeme sledovať vo veľmi spomalenom zábere, postavy cestujú časopriestorom medzi kontinentmi atď.

Možno je hypertrofia takto stvoreného sveta až príliš opulentná, čitateľ sa musí v rozprávaní orientovať skôr emotívne než racionálne. Obrazy však nie sú o to menej sugestívne a zrozumiteľné. Apokalypsa jedného kúta Európy je nepopierateľná. Akoby v pozadí toho všetkého znela výstražná hrana, áno, tá hemingwayovská, ktorá varuje, že smrťou každého jedného človeka je nás menej. A nie je tým myslený prostý počet.

Miroslav Zelinský