Pôsobíme silou vlastnej autority

27.nov 2013

Pôsobíme silou vlastnej autority

Pokrajinská ombudsmanka Anikó Muškinja Heinrich

Pokrajinská ombudsmanka Anikó Muškinja Heinrich

NAŠE INTERVIEW: ANIKÓ MUŠKINJA HEINRICH, POKRAJINSKÁ OMBUDSMANKA

V dobe, ktorá je všetko, len nie bezstarostná, je aj problémov, aj krívd neúrekom. Nespravodlivostí by bolo o poznanie viacej nebyť inštitúcií, náplňou práce ktorých je upozorňovať na ne, domáhať sa východísk, pomáhať občanovi. Jednou medzi prvými u nás je i pokrajinský ombudsman, ktorý práve oslávil jubileum. Prvú osobnosť v čele tejto inštitúcie pani Anikó Muškinja Heinrich sa opytujeme:

– Za nami sú oslavy prvého desaťročia existencie pokrajinského ombudsmana. Okrem samotného vzniku, čo bolo najväčším úspechom a čo pretrváva ako najväčší problém inštitúcie, v čele ktorej ste?

– Na obidva tieto aspekty sa možno pozerať cez prizmu toho, koľko sme blízko občanom. Títo vo veľkom počte chápu, čo robíme, čo je úspech, no neúspechom je, že ich nie je v dostatočnom alebo omnoho väčšom počte. Som si istá, že občania majú omnoho viac problémov s orgánmi správy, než ich prihlasujú nám. Je mi ľúto, že ešte stále nechápu, čo dokonca dakedy platí aj o popredných politikoch, čo je našou úlohou. A že sú inštitúcie, ktoré trestajú, no my medzi nimi nie sme. Dakto pôsobí silou autority, niekto iný zase trestami, ako napríklad súdne orgány. Z článkov, ktoré som v týchto dňoch  čítala, zisťujem, že mnohí vyčítajú, že ombudsman nemá príslušnosti v súdnych konaniach. Sú štáty, kde verejný ochranca práv môže zasahovať aj do práce a pôsobenia justičných orgánov, ktoré sa netýkajú vynášania rozsudkov, no my k nim nepatríme.

– Základné princípy práce ombudsmana sú rešpektovanie zákonov, nezaujatosť, nezávislosť, spravodlivosť. Čoraz aktuálnejší je aj piaty princíp – transparentnosť…

– Tá otvorenosť k verejnosti závisí najmenej od nás. Počítame s médiami, čo znamená, že musíme byť aj atraktívni, aby si nás všimli. V uplynulých dňoch sme často vyzdvihovali, že sú médiá naším hlavným a najväčším spojencom. Tým, že píšu, zmieňujú sa o tom, čo robíme, nás zviditeľňujú, približujú občanom, ktorí si na základe toho uvedomujú, že sa na nás môžu obrátiť. A po druhé, písať o nespravodlivosti  predsa pre niekoho znamená utŕžiť hanbu, čo si uvedomujú najmä tí, ktorých sa článok týka. Lebo nie je príjemne vidieť v novinách svoje meno v súvislosti s tým, že sa nerobilo podľa pravidiel alebo mimo zákona. Tá transparentnosť je našou hlavnou zbraňou. Znamená to, že stále pôsobíme aj silou vlastnej autority vo Vojvodine.

– Takmer 85 percent uplynulých podnetov sa vzťahuje na narúšanie základných ľudských práv. Onedlho je tu 10. december. Aký máte odkaz k tohtoročnému Dňu ľudských práv?

– Vždy vyzývam občanov, aby mali na zreteli, že sú ich ľudské práva najväčším a nemerateľným bohatstvom. Musia teda všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii, bojovať o ľudské práva, reagovať vždy, keď majú pocit, že ich dakto narušil. Lebo sú ich práva zaručené nielen Ústavou Srbska a inými zákonnými ustanoveniami našimi, ale aj dokumentmi medzinárodnými. K Dňu ľudských práv by som tiež vyzvala všetkých, ktorí sú v situácii, že prípadne môžu narušiť ľudské práva iných, aby mali na zreteli dôstojnosť nášho občana, aby si ho s patričnou úctou a rešpektom všímali, lebo sa pripomienky k práci orgánov správy už tu začínajú. Neraz ide o nevrlý vzťah k občanovi, keď chce realizovať niektoré svoje právo. V ohnisku pozornosti nás všetkých musí stále byť občan.

– Citlivou oblasťou pôsobenia sú i práva národnostných menšín…

– Na začiatku bolo dosť sťažností nespokojných občanov, ktoré boli následkom ťažkého žitia, chudoby, zlej sociálnej pozície. Tie boli poznačené konštatovaním v duchu: iste je to preto, že som príslušníkom národnostnej menšiny. Takýchto prípadov je čoraz menej, menej je i sťažností na stupeň realizácie práv, keď ide o orgány správy. V oblasti ochrany práv národnostných menšín najväčší počet sťažností sa týka úradného používania jazyka a písma. Zaujímavé je ale aj to, že je práve v oblasti práv národnostných menšín najväčší počet riešených prípadov a akceptovaných odporúčaní. Taktiež skutočnosť, že občania v čoraz menšom počte trvajú na tom, aby konania prebiehali v reči, ktoré je v úradnom použití v tom-ktorom prostredí. Platí to aj pre súdne konania, kde je to ťažšie zrealizovať, lebo je v nich vždy angažovaných niekoľko odborníkov rozličných profilov, ako aj pre niektoré iné spory, kde by vlastne ani nebolo problémom, keby rozhodnutie zainteresovaný dostal vo svojej reči.

– Jedným z najväčších spoločenských problémov je násilie. Ako sa zapájate do boja proti nemu?

– Násilím sa najviac zaoberáme vo výchovno-vzdelávacích ustanovizniach. Máme rozpracovaný mechanizmus ochrany pred násilím v školách. Keď zo školy prídu správy o násilí, či o tom medzi rovesníkmi, žiakmi, či o tom na relácii pedagóg – žiak alebo naopak, tak sa aktivizuje tím, ktorý sa konkrétnym problémom zaoberá. Je veľa sťažností na násilie medzi rovesníkmi, medzi žiakmi, ako aj na neadekvátne reagovanie naň. Náš predvlaňajší prieskum, ktorého výsledky sme zverejnili vlani, ukazuje, že nevedia všetci,  čo načim v takýchto prípadoch podnikať, kým iní zase nemajú vopred určený plán aktivít. Jasné je, že všetci aktéri tejto reťaze nie sú spätí. Nevie sa napr., že pedagóg, ak si všimne, že je žiak týraný, má o tom informovať zdravotného pracovníka, Stredisko pre sociálnu prácu, príslušníkov Ministerstva vnútorných vecí. Tu absentuje koordinácia, ustupujúca pred reagovaním, podstatou ktorého je snaha problém ututlať. Naďalej sa musíme ešte vážnejšie zaoberať touto témou, dostatočne seriózne reagovať na vyskytujúce sa javy násilia.

– V pondelok sa začala 16-dňová kampaň v záujme boja proti násiliu na ženách…

– Každý rok sa angažujeme na širšom otváraní očí menej zastúpenému pohlaviu vo všetkých formách rozhodovania a riadenia, teda ženám. Keď ide o rodinné vzťahy, túto kampaň vždy venujeme informovaniu žien o možnostiach, aké majú v prípade domáceho násilia. Aj tu je to podobné, ako pri násilí na školách: orgány a inštitúcie musia byť späté, aby sa týraná žena mala na koho obrátiť – Ministerstvo vnútorných vecí, Stredisko sociálnej práce, Dom zdravia. Je protokol presne stanovujúci, čo ktorý orgán má robiť v konkrétnom prípade. No z nedávneho tematického výskumu vyplynuli veľmi znepokojujúce výsledky – uvedené orgány často nevedia presne, čo majú podnikať, koho informovať, ako zasiahnuť. Najčastejším následkom je, že sa žena stiahne a vráti domov, kde šikana pokračuje. Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo tento druh násilia neklesá.

– Vo svojom pôsobení spolupracujete s celým radom orgánov a inštitúcií. Čo plánujete na rok 2014, ktorý onedlho začne?

– V tom, čo robíme, uvádzame termín spolupráca, hoci nejde o spoluprácu v klasickom zmysle slova, lebo sme inštitúciou samostatnou a nezávislou. Ak ako spoluprácu chápeme akceptovanie našich odporúčaní a návodov, tak je tá rozvetvená so všetkými, tak obecnými, ako aj mestskými, vojvodinskými, republikovými orgánmi. Keď ide o budúce aktivity, vedomí sme si faktu, že pôsobíme za veľmi skromných finančných možností. Ciele sú stálicou: čím viac sa priblížiť občanom, veriť im v plnej miere, pokračovať vo výskumných aktivitách, ktoré sa plne osvedčili.

– Aj na záver otázka, ktorá má trochu súkromný nádych. Predtým ste pracovali v Ministerstve pre ľudské a menšinové práva. Kde to bolo ľahšie, prípadne lepšie?

– V uvedenom ministerstve som pracovala v skutočne ťažkom období aj to ako štátna tajomníčka v období príprav a schválenia Zákona o národnostných radách národnostných menšín. Bola to ozaj drina. Presvedčená som, že zo všetkých robôt, ktorými som sa doteraz zaoberala, je mi táto najkrajšia. Lebo môžem pomôcť občanovi, ak som dostatočne úporná a mám dostatok síl zorganizovať svojich spolupracovníkov. Pritom nie sú tresty, spôsobovanie v orgánoch správy zlých následkov, ktoré by ich podnecovali zúčtovať sa s nami. Lebo keď odhalíme čosi negatívne a nesprávne, už sme na tej istej ceste rovnakých snáh o odstránenie takého javu, jeho následkov. Ak to aj vystane, dôležité je, aby sa takýto či podobný problém nezopakoval zase u nejakého iného občana, v nejakej inej kauze.

                                                          Za rozhovor ďakuje: Oto Filip

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs