Sebaúctou proti násiliu

DOZVUKY Z TRIBÚNY NEZÁVISLÉHO SPOLKU NOVINÁROV VOJVODINY

Tribúna pod názvom Občiansky odpor kampani strachu prilákala veľký počet záujemcov do Media centra Vojvodiny v Novom Sade. Akoby nie, keď Novým Sadom a Vojvodinou – a nielen odvčera –  otriasajú šedé skutočnosti. Úvodom štvrtkovej debaty (24. októbra) upozornil na ne moderátor verejnej diskusie Dinko Gruhonjić, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny:

– Zakázané je Spoločenské centrum, zakázaná je latinka, zakázané sú menšinové jazyky, zakázaný je Kampus festival, zakázaná je výstava študentov Akadémie umení v Kultúrnom centre Nového Sadu, sprovincializované je Sterijovo pozorje, založené sú „čierne listiny” neposlušných novinárov, hrdúsia Rádio-televíziu Vojvodina, Nový Sad sa stal mestom násilia…

Na otázky prečo novosadská a vojvodinská verejnosť prevažne mlčí a čoho sa obáva, sa pokúsili odpovedať Teofil Pančić, novinový spisovateľ, Ana Lalićová, novinárka, Vladimir Ješić, niekdajší aktivista občianskeho združenia Odpor, ako i viacerí jednotlivci z „obecenstva”. Predsa sa stredobodom diskusných príspevkov stal nedávny nepochopiteľný kúsok aktuálneho riaditeľa Kultúrneho centra Nový Sad (inštitúcie kedysi známej ako Tribúna mladých). Ten totiž z nainštalovanej výstavy študentov novosadskej Akadémie umení odstránil jeden obraz. Lebo mu ľudská figúra na ňom, priklincovaná a s peniazmi v rukách, vraj pripomínala – Ježiša Krista. Všetci spomenutí diskutéri jednoznačne ťah dotyčného ocenili ako hrubú cenzúru, ako okliešťovanie práva na umelecký prejav, t. j. ako spupný čin násilia.

Najelokventnejšie vyznel výklad Teofila Pančića, ktorý sa priznal, že sa pokúša predovšetkým sebe samému objasniť, ako je možné, že „padáme na tých istých hlúpostiach”, ktoré „sa opakujú v čoraz grotesknejších variantoch”. Sotva možno nepodpísať jeho uvažovanie, v ktorom o. i. podčiarkol:

– Mienim, že našou elementárnou občianskou povinnosťou je bojkot Kultúrneho centra Nový Sad. Bojkot aj v roli poslucháča a diváka a obzvlášť v roli účastníka akéhokoľvek programu KCNS. Nejde tu o dáku zanedbateľnú a anonymnú osobnosť, ktorá sa volá Andrej Fajgelj. Ide o to, že nesmieme dovoliť, aby, ktokoľvek riadi ktorúkoľvek kultúrnu inštitúciu v meste, ktorému hovoríme mesto kultúry, aby to robil tak, že sa musíme za to hanbiť. Ak zamlčíme to, ako bol podložený cenzúre jeden obraz, súhlasili sme s cenzurovaním našich životov; zajtra budeme žiť v talibanskom štáte. Tí a takí ľudia nie sú vizitkou Nového Sadu. My ich tým alebo oným spôsobom donútime, aby odstúpili zo svojich miest. Nie preto, že my sme silní, lež preto, že to je vec obstátia a sebaúcty všetkých občanov tohto mesta a širšie.

Juraj Bartoš