Slovenčina ako materinský jazyk – za hranicami

Žijeme v dobe, ktorá ponúka početné možnosti na národný či národnostný, lokálny alebo globálny, skupinový a osobný rozvoj. Šance sa však nedajú vždy využiť, lebo neviditeľné ruky diktujú inak.

Technicko-technologický a digitálny boom spolu s rozvojom myšlienky o európskej spolupatričnosti odstránil hranice, včítane fyzických, no so stupňujúcou sa utečeneckou krízou (okrem iných kríz), hranice – skutočné a pomyselné – akoby sa chceli vrátiť. Európsky priestor sa pomaly zase zatvára (sic!), ale našťastie slimačím krokom, čo nahráva do karát všetkým tým, ktorí za lepším životom utekajú do zahraničia. Prvou zastávkou je Slovensko, kde si pracovné príležitosti našli mnohí Slováci zo Srbska, keďže im to, okrem iného, umožňuje osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí.

Ak pre jednotlivca menej zložitá procedúra pri získavaní osvedčenia znamená pozitívum, určite to zanechá negatívne následky na slovenskom menšinovom spoločenstve v našich krážoch, lebo asimilácia čoraz rýchlejšie otvára svoju náruč… Priam zarážajúce údaje sa v uplynulých týždňoch dostali do uší našej verejnosti. Vraj kým v roku 2013 Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí o osvedčenie požiadalo 568 osôb, vlani celkovo 1 156, z čoho až 1 050 osvedčení získali občania Srbska!

Veď sme si všetci vedomí toho, že mladé sily chcú zutekať pred neistou budúcnosťou, aká ich istotne čaká v našej krajine. No nielen mládež sa zubami-nechtami usiluje o záchranu a chutnejší chlebík v zahraničí. Celým rodinám v Srbsku už prestal chutiť ten čierny bez masla, ktorý všetci, až na niekoľkých oligarchov (a politikov), jeme už roky. Desaťročia.

Táto situácia je veľavravná a predovšetkým pochmúrna pre nás (Slovákov), ktorí ešte stále vzdorujeme nátlakom biedy v Srbsku. Hovorí predovšetkým o zlej ekonomickej a hospodárskej situácii u nás, ale aj o neuveriteľnej politickej polarizácii v našej spoločnosti. Konečný výsledok by mohol byť zhubný – pre všetkých občanov našej krajiny.

Realita oberajúca našu menšinu o jednotlivcov, ktorí sa rozhodnú zanechať svoje rodisko, nedá nám pokoja v predvečer Medzinárodného dňa materinského jazyka 21. februára… Lebo sa obávame budúcnosti, v ktorej oslavovať tento sviatok budeme naozaj iba – výtvarným jazykom, ako to robia pri príležitosti tohto významného dňa v Kovačici.

Nie, nechceme nikoho uraziť – je to fantastická, zaujímavá iniciatíva, ktorá sa z roka na rok rozvíja – osobne jej veľmi fandím. Ale obavy, že o niekoľko desaťročí slovenčina na tomto území nebude pravidlom, ale výnimkou, pôsobí ako mráz prenikajúci do špiku kostí…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová