To Slovensko (aj Srbsko) naše

21.apr 2016

To Slovensko (aj Srbsko) naše

MÔJ VÝLET A (NE)SÚVISLÉ ÚVAHY S NÍM

Už dlho som túžila ešte aspoň raz navštíviť Hornú zem, pretože mi zostala navždy spomienka na rok 1988, keď moju rodinu pán Blažej Fabian zo Stupavy spoznal s krásami slovenského raja a Vysokých Tatier. S rodinou Fabianovou sme sa spoznali celkom náhodou pri mori a zostali sme dobrými priateľmi, ale častejšie kontakty nám už dobre známe udalosti v 90. rokoch znemožnili.

Žiaľ, obyvatelia krajiny, ktorá sa teraz volá Srbsko, sa zo zlých udalostí z 90. rokov nepoučili. Následky toho si aj my Slováci žijúci v Srbsku “vychutnávame”, lebo vieme, že čo sebe (aj iným navaríš) musíš aj zjesť. Mne osobne pribudlo, čakajúc na lepší život, už dosť rokov, tak som si povedala, že na Slovensko pôjdem pri prvej príležitosti.

Prečo? Pretože je krásne (už takých 6-7 rokov to možno vidieť vo všetkých slovenských televíznych programoch, ktoré máme možnosť sledovať aj v Srbsku). Pretože tam niekde pod horami žili moji predkovia. Pretože cítim hlbokú úctu voči tomu ako sa slovenský ľud vedel správne postaviť voči rôznym životným výzvam a  výsledok čoho vidieť na každom kroku (keď porovnávam so situáciou v Srbsku). Pretože majú jasnú víziu svojej budúcnosti, kým v Srbsku sa stále kráča po okraji priepasti, po ktorom nás vedú politické strany s obmenami prívlastku “pokrokový”. Keďže ani obyčajní voliči nepochopili minulosť, tak nechápu súčasnosť a o budúcnostri v tom prípade ani hovoriť nemožno. Takí voliči dajú svoje hlasy spomínaným stranám, tie spravia ešte jeden krok “vpred”… do priepasti.

Dozvedela som sa, že Kysáčanka Mariana Danielová s rodinou už dlhší čas žije a pracuje v Martine, vďaka tiež náhodnej známosti s Mgr. Ľubicou Hlavatovou, riaditeľkou špeciálnej základnej školy v Martine. Zamestnankyne uvedenej školy minulý rok zase navštívili Kysáč, a potom Kysáčanky dostali pozvanie do Martina. Náhodou sa objavilo jedno voľné miesto, s radosťou som sa prihlásila a môj sen sa stal skutočnosťou. Najprv nás uvítali v súkromnej Základnej škole pre žiakov s vývinovými poruchami učenia, v ktorej sa venujú veľmi náročnej práci a ktorej motto znie: Škola nesmie byť miestom sĺz, bludiskom a drinou, ale hrou, hostinou a rajom (J. A. Komenský).

V škole (Foto: archív R. Z.)

V škole (Foto: archív R. Z.)

Súkromnú Základnú školu pre žiakov s vývinovými poruchami učenia sa rozhodli zariadiť na základe osobných skúseností vo vzdelávaní týchto žiakov a pre ich problémy v bežnom školskom prostredí, keďže sú rodičmi týchto detí. Pribúda rodičov, ktorí sú nešťastní z problémov svojich detí, ktoré napriek svojej vysokej inteligencii nie sú schopné zvládať tempo práce a spôsob výučby v základnej škole.

Výhody základnej školy pre žiakov s vývinovými poruchami učenia sú tie, že vyučovanie prebieha pod vedením špeciálneho pedagóga a že nízky počet žiakov v triede umožňuje individuálny prístup ku každému žiakovi, možnosť tvorby individuálnych plánov, využívanie kompenzačných pomôcok, špeciálno-pedagogické poradenstvo pre žiaka i rodiča, individuálnu logopedickú starostlivosť. Ako nám počas návštevy povedali, sami pracovníci tejto školy priestor minulý rok vylíčili a spestrili rôznymi pomôckami, takže sa zo starej nefunkčnej školy stalo nové príjemné prostredie.

Pred Bojnickým zámkom (Foto: archív R. Z.)

Pred Bojnickým zámkom (Foto: archív R. Z.)

Navštívili sme martinský cintorín, kde odpočívajú znamenité osobnosti slovenského ľudu, obzreli sme si budovy v strede mesta a s radosťou sme sledovali predstavenie v martinskom divadle. Zostali sme bez slov pri návšteve Bojnického zámku. Hneď po nedeľných bohoslužbách v evanjelickom kostole navštívili sme Oravský hrad a dopriali sme si krásny pohľad na krajinu. V okolí Ružomberku medzi útulnými chalupami sme si nakúpili bryndzu a syr, ba aj domáci slovenský chlieb, s úmyslom zaniesť si kus Slovenska domov na Dolnú zem.

Ružena Závišová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs