Učiteľka Božena Kopová Verešová

Prvý biskup SEAVC Adam Vereš všade, kde pôsobil, zakladal slovenské školy a obnovil duchovný život Slovákov na Dolnej zemi. Za ním vždy stála jeho verná družka Božena, rodená Kopová. Pretože sa o nej málo vie, zaslúži si pozornosť, zvlášť aj preto, že sa čoskoro naplní stotridsať rokov od jej narodenia.

Božena Verešová (1883 – 1971) sa narodila 8. decembra 1883 v Hlbokom. Krstil ju znamenitý slovenský dejateľ Dr. Jozef Miloslav Hurban. Jej otec Daniel Kopa bol vtedy v Hlbokom učiteľom a pedagógom. Vo svojej rodnej Radvani dlho spolupracoval s básnikom Andrejom Sládkovičom a bol autorom Slovenskej gramatiky. Jej matka bola Karolína, rod. Lužová.

Po skončení učiteľskej školy Božena si prácu v roku 1904 hľadala v Starej Pazove. V tom jej pomohol farár Vladimír Hurban, hlbocký rodák.

V Starej Pazove pôsobila v rokoch 1904 až 1907 a svoje pracovné začiatky opísala v liste z 5. septembra 1904 zaslanom farárovej dcére Ľudmile Hurbanovej: „V nedeľu večer som prišla do Pazovy. Nik ma nečakal, lebo som chcela prekvapiť mojich domácich. Pán Dollinay bol s Vašimi v Novej Pazove. Dnes som bola prvý deň v škole. Celý deň sa dnes hnevám. Vieš, čo mi vyviedli tí moji milí páni kolegovia? Prinútili ma do malej školy, na uhol, vieš, kde mal Benko triedu… Za moju peknú čistú triedu dostala som špinavú dieru. Pomysli si, od lanského roku ani len zametaná nebola tá škola… Taký otupný dojem spôsobila na mňa Pazova, už keď som sa k prvému domku dostala. Tak mi tu smutne, tak vymreto vyzerá. Keby si aspoň Ty tu bola, Ľudička moja. Vieš, na zutekanie mi je tu.“ V tom čase Ľudmila Hurbanová bola u Štúrovcov v Trenčíne a Boženin budúci manžel vtedy študoval vo Viedni. V roku 1906, keď Adam Vereš bol za kňaza vysvätený, zosobášili sa 5. septembra 1906 v Čáčove a odcestovali do Bulharska, kde jej manžel začal pôsobiť ako farár v Gornjej Mitropole a okolitých osadách obývaných Slovákmi. Tam sa obaja snažili rozprúdiť duchovný a spoločenský život a založiť slovenské školy. Avšak pre mizerné príjmy (bulharskí Slováci si nezvykli platiť parochiál) Bulharsko rýchlo opustili a  roku 1909 sa vrátili do Sriemu, kde Adam Vereš úradoval v nemeckom evanjelickom cirkevnom zbore v Krčedine, neskôr v Beške. Často chodili do Sl. Vinohradov (kde založili slovenskú školu) a do Pazovy. Pretože sa im narodili deti, Božena ich vychovávala a vzdelávala. Okrem synov Ivana, Vladimíra a Milana a dcér Olinky (neskôr vydatej Struhárikovej) a Marty (neskôr vydatej Cickovej) mali aj dve adoptované deti – siroty Júliu Gazdíkovú a Michala Hronca.

Prvú svetovú vojnu aj oni prežili ťažko. V liste zo 4. januára 1918 Božena Verešová opísala Ľudmile Hurbanovej trampoty s písaním listov a cestovaním: „Mama má mnoho odvahy vybrať sa na cestu. Všetci cestujúci sa žalujú, že mnoho vytrpia všetkými možnými nesvármi, bolo by dobre odložiť cestu až na lepší čas.“ A potom opísala každodenné problémy a starosti s deťmi, ako aj to, že aj jej manžel bol zmobilizovaný: „Môj je neďaleko Treviso, aspoň bol, ale ostatný dopis bol datovaný 21. dec. a od vtedy doteraz nič. Som plná starostí a úzkosti o neho.“

Roku 1921 prešli do Iloku, kde Adam Vereš už ako sriemsky senior oživil duchovný a osvetový život evanjelických Slovákov. Tuná sa Božena vrátila učiteľskému povolaniu. Znenazdajky ovdovela, lebo biskup Adam Vereš náhle umrel roku 1931. Postupne sa zotavovala tak, že sa zapojila do Spolku československých žien v Juhoslávii. O tom svedčí článok jej syna Vladimíra zo 4. júna 1934, v ktorom spomína, že učiteľky usporiadali národopisnú výstavu: „V Iloku zvlášť hynie slovenský kroj, jedna známka našej slovenskosti… Ale jedna vec je predsa potešiteľná. Videli sme tu okrem oblečených bábok, ktoré priniesla sl. E. Mičátková, aj naše veci v Iloku. Zvlášť boli tu pekné obrusy, uteráky, ktoré neviem, či by sa našli po našich báčskych osadách.“

Netrvalo dlho a vypukla ďalšia vojna. Ilok a celý Sriem sa ocitli v novoutvorenom nezávislom štáte. V novembri 1941 ilocký farár Ivan Vereš napísal list kolegovi Vladimírovi K. Hurbanovi do Starej Pazovy: „Viem, že si bol svojho času zadobre so Slovenským vyslanectvom a p. vyslancom Ciekerom – ktorý ako počujeme – má prísť za vyslanca do Záhrebu, a preto si dovoľujem obrátiť sa na Teba s prosbou. Naše dve slovenské učiteľky – moja matka a sl. Párnická – preložené sú na školy do Bosny; mama do Veľkej Ilovy a sl. Párnická do Mraviniec – oboje okres Prnjavor. Keďže sú tým preložením trafené naše slovenské školy, v ktorých i tak jesto uprázdnených miest, či by si nemohol niečo vykonať, aby sa Vyslanectvo slovenské zaujalo, aby boli preložené na slovenské školy…“ Na tento list onedlho prišla odpoveď od Hurbana: „Prvé chýry, ktoré prišli k nám, boli, že Tvoja p. Matka a sl. Párnická sú internované v Záhrebe pre politické veci a síce pre ich československé stanovisko. Keď som sa obrátil privátnou cestou na Vyslanectvo v Záhrebe, bolo mi povedané, že sa v tejto veci nemôže ničoho podujať. Vyslanec a Minister Dr. Cieker ešte nie je v Záhrebe. Náhle sa dozviem, kedy Dr. Cieker bude v Záhrebe, tak prirodzene požiadam ho, aby v tejto Vašej veci sa zaujal.“ To sa určite aj podarilo, lebo sa internované učiteľky vrátili do Iloka. Po vojne Božena Verešová žila v Iloku. V ÚA SEAVC sú zachované tri listy z roku 1950. Po tom, čo jej syn Ivan bol odsúdený, Ľ. Hurbanovej píše: „Od rána len plačem. Sama som. Nemá ma kto tešiť. Len môj Vladko ma trochu obodril…“ Zostala bez penzie, odkázaná na ojedinelé balíky z Ameriky. Po náhlej smrti Vladimíra K. Hurbana Božena potom tešila osamotenú kamarátku Ľudmilu. Naostatok Božena prosila, aby jej syn Vladko prešiel úradovať do Pazovy, čo sa aj stalo.

Božena Verešová sa neskôr každých pol roka sťahovala od jedného k druhému dieťaťu. Zomrela v Petrovci 24. mája 1971, kde žil jej syn, právnik Milan Vereš. Pochovaná je v Kovačici, kde žili jej dcéry – učiteľky.

Katarína Verešová