Umenie ako duševné stíšenie akademického maliara Martina Kizúra 

5.feb 2017

Umenie ako duševné stíšenie akademického maliara Martina Kizúra 

Kovačický rodák Martin Kizúr, akademický maliar, grafik a výtvarný pedagóg, 1. februára 2017 oslávil svoje okrúhle životné jubileum – krásne šesťdesiatiny. Pri tej príležitosti sme ho prostredníctvom internetu oslovili so zámerom, aby sme mu zagratulovali k narodeninám a porozprávali sa s ním nielen na aktuálne témy, ale aj na tie, ktoré ho v myšlienkach vrátili späť do rokov, keď žil a tvoril v Kovačici.

Martin Kizúr

Martin Kizúr

– Často si spomínam na vlaky a neďalekú železničnú stanicu v Kovačici, vedľa ktorej som rástol s ceruzou a kreslenkou. Boli to moje najvzácnejšie hračky. Kresliac som spoznával svet a zároveň aj s ním komunikoval. Tak ma poznali aj v škole, už tým bola predurčená moja budúcnosť. Mal som šťastie, že som sa zapísal na Akadémiu umení v Belehrade v období, keď tam pôsobili známe a špičkové umelecké osobnosti toho času. Z tam dosiahnutej umeleckej úrovne aj dnes čerpám. Myslím si, že najväčšou satisfakciou bolo moje veľké pokročenie – od detských ilustrácií po abstraktné umenie. Pred odchodom do Austrálie som bol už formovaná umelecká osobnosť.

Sú svedectvá, že aj po viac ako 25 rokoch života v Austrálii ste si zachovali základné koordináty svojej výtvarnej poetiky vytvorené kedysi dávno v rodisku.

– Naša prvá zastávka v Austrálii bola Melbourne, vo Victorii. Tam som mal svoju prvú výstavu usporiadanú z prinesených prác a grafík. Nasledujúce dve výstavy boli z obrazov, ktoré som namaľoval v Austrálii. Pozostávali z nových výtvarných elementov, ale kompozícia obrazu bola aj naďalej európska. O necelých sedem rokov sme sa s manželkou Miluškou a synom Karlom presťahovali na sever, do tropickej časti Queenslandu, do Townsville, kde aj podnes žijeme. Tu sa stali veľké zmeny v mojom umení. V prvom rade farby zosilneli pod vplyvom tropického svetla. Neďaleko od Townsville – 8 kilometrov – v Korálovom mori sa nachádza Magnetic Island, kde často odchádzam. Je tam nevyčerpateľná inšpirácia pre umelcov. S rodným krajom som zachoval spojenie ďakujúc medziiným aj Vladimírovi Valentíkovi, ktorý pravidelne zaraďoval moje práce na bienálne výstavy slovenských akademických výtvarníkov v Báčskom Petrovci. Na týchto podujatiach som doteraz dvanásťkrát účinkoval (z usporiadaných 13), zúčastňoval som sa aj na iných výstavách toho rámcu. Moje obrazy tak dopĺňajú fond Galérie Zuzky Medveďovej. Hrdý som na Cenu Karola Miloslava Lehotského, ktorú mi diaľkovo udelili pri príležitosti mojej veľkej (major exhibition) samostatnej výstavy v Townsville Two Seasons, The Perc Tucke Regional Gallery Townsville 2009. Tunajší kurátor Eric Nash dal tomu medzinárodný význam.

Predmestie Nort Warth v Townswille, záber z Castle Hilla (v úzadí Korálové more a Magnetic Island)

Predmestie Nort Warth v Townswille, záber z Castle Hilla (v úzadí Korálové more a Magnetic Island)

Ako život v Austrálii zmenil vašu výtvarnú poetiku?

– Najväčšia zmena je rozšírenie osobných obzorov. Svet sa mi ukázal v inom svetle, aký som ho skôr nepoznal. Nadobudol som nové skúsenosti, ktoré mi teraz dovoľujú obzrieť sa na prejdenú cestu a niečo z toho zaradiť do budúcej tvorby. Umenie 20. storočia, zvlášť jeho prvá polovica, je pre mňa fascinujúce. Verím, že revolúcie v umení, ktoré sa tak rýchlo striedali, nechali za sebou početné a nezakončené -izmy. Myslím si, že je v poriadku znovu navštíviť niektoré z nich, ak nie predĺžiť, tak aspoň čerpať ich poetické žiarenia, ktoré nikdy nezhasli.

Uplynulé roky – odkedy žijete v Austrálii – sú poznačené i zvýšeným záujmom o novú výtvarnú techniku: počítačovú grafiku a grafický dizajn. Čo vás k tejto technike prilákalo?

– Hneď po príchode do Melbourne nemohli sme si nevšimnúť počítače, ktoré sa používali na každom kroku. V úradoch, v knižniciach, na stanici, v predajniach a v školách. Bola to taká tajomná komnata, ktorá na mňa, dovtedy poznajúceho iba ceruzku, veľmi zapôsobila. Už vtedy sa ťažko mohla nájsť akákoľvek práca v umení, čiže v dizajne bez poznania práce na počítači. Nebolo času na váhanie. Na RMIT (Royal Melbourne Institut of Technology) som zapísal počítačový dizajn pre grafických dizajnérov a učil som sa novému remeslu. Ani som netušil, koľko mi to neskoršie pomôže: otvorilo mi dvere až po prednášanie na univerzite.

V minulosti vo vašej tvorbe boli zastúpené prevažne abstraktné kompozície. Musí mať človek určité predispozície na vnímanie takéhoto umenia?

Ovalná kompozícia, olej na platne (1994)

Ovalná kompozícia, olej na plátne (1994)

– Abstraktné umenie je nejakým spôsobom návratom na prazačiatky ľudského vnímania sveta a prvotné komunikačné vyjadrovania. Dnes povieme, že je čiara najabstraktnejší výkon, vidíme ju tam, kde sa spájajú dve farebné plochy. Abstraktné obrazy v podstate majú za cieľ prekonať medzeru narácie a priamo ukázať úzadie v širokom pláne. Známe je, že Matisse a Picasso mohli  pomocou niekoľko čiar nakresliť to, čo všetci poznajú ako portrét, figúru alebo krajinku. Vskutku je tam iba niekoľko abstraktných čiar. Rozumieť to môže každý, kto má dobrú vôľu a vážnejšie chápe umenie.

Kde hľadáte ten správny prvok vo svojej výtvarnej tvorbe?

– Najčastejšie je to moja odpoveď na vizuálne vnímanie nezlučiteľných elementov. Pri práci na kompozícii nemôžem jasne rozdeliť spontánnosť a vedomý zámer. Niekedy stačí zaujímavá hra čiar a farebných plôch, ktoré vidím cez okno v záhrade, na stole v štúdiu alebo na pobreží mora. Skôr to bol klasický koláž, dnes tam ako súčasnú pomôcku zapájam aj počítač.

Čím sa overuje význam diela?

Barakudy, linoryt vo farbe (2015)

Barakudy, linoryt vo farbe (2015)

-Umelecke dielo musí ospravedlniť svoje jestvovanie. Číre napodobňovanie a prenášanie vonkajších zjavov ešte nie je umenie, súčastné technické zdroje to dokonale robia. V diele sa musí pocítiť človek, jeho jedinečná (ne)perfekcia a estetický náboj vložený pri hľadaní najlepšieho výrazu.

Čo je podľa vás dôležitejšie v zdokonaľovaní sa v tvorbe jedného výtvarníka: talent, s ktorým sa rodíme, alebo vysoká škola?

– Dodal by som tomu zvedavosť a odvahu. Školenie je dôležité pre rozvoj talentu, skracuje cestu (samo)učenia usmerňujúc mladých ľudí k umeleckým hodnotám. V Austrálii hovoria: „Ak tam nikdy nezakročíš, tak to nikdy nebudeš poznať“ („If you never, never go, you will never, never known.“).

Čo je podľa vašej mienky vo výtvarnej tvorbe extrémom dnešnej doby?

– Performance alebo happening ešte stále nenachádzajú zodpovedajúce miesto v súčasnej kultúre. Koreň toho môžeme hľadať na začiatku a neskoršie v 70. rokoch minulého storočia. Môj prvý živý kontakt s happeningom som mal ako študent, keď v Budapešti na koncerte hudobníci celé hodiny hrali tú istú hudbu. V Belehrade môj kolega napodobňoval živý pomník, stál v istej polohe bez pohybu na zime a daždi celý deň. Druhý môj kolega v Sarajeve vyfarbil most cez Miljacku do zelena, čo malo už nejaký praktický význam. Keď sme na hodine dejín poprosili profesora Pavlovića, aby nám vysvetlil ten zjav, odpovedal otázkou: Prečo to nazvali výtvarným umením, prečo nie divadlom, baletom alebo hocičím iným?

Aký je súčasný postoj mladých výtvarníkov k čoraz rýchlejšiemu vývinu elektrotechnických zariadení?

– Keď som ja začal študovať, bol som ovplyvnený umením. Už samé prijatie na Akadémiu umení v Belehrade mi dávalo pocit dôležitosti. Málokto z nás študentov vtedy jasne videl, kde to uplatníme a kde nás to odvedie. Verili sme umeniu ako farár kostolu. Iba pred koncom štúdií, keď nám profesor Karlavaris začal prednášať pedagogiku, uvedomili sme si, že popri výstavnej činnosti alternatívou môže byť učiteľstvo. Odvtedy sa veľa toho zmenilo. Kým v tých časoch na akadémiu prijímali iba desiatku vybraných študentov, po čase sa kritérium zmenilo a dnes už možno vidieť celú armádu, tak u vás, ako aj inde vo svete. Fakultám je dôležitejšia finančná kvantita než kvalita študentov. Svet sa medzičasom zdigitalizoval. Cez médiá sa nekompromisne útočí na naše receptory zapríčiňujúc pritom medziiným aj vizuálne presýtenie. Mladí ľudia sú zvlášť zraniteľní a nevedome sa odcudzujú od tradičných hodnôt.

Koncom 80. rokov ste na kovačickom gymnáziu pôsobili ako výtvarný pedagóg, neskoršie ste v Townsville učili grafický dizajn a multimédiá. Táto práca vás neodvádzala od vlastnej tvorby?

– Pamätám sa na milé tváre mojich žiakov v Kovačici. Mali veľké zvedavé oči, ktorým nič neuniklo, a jemné úsmevy. Tu však deti majú iba veľké úsmevy. „Kým si všetci vysoko vážia môj európsky prístup k teórii umenia, zatiaľ, a to hlavne s tu narodenými Austrálčanmi, mám trochu problém. Ťažko chápu, čo to znamená Traditional Contemporary Art, čiže tradičný a súčasný umelecký prejav. Ťažko im je vysvetliť, že aj ten tradičný štýl svojho času – na určitom vývojovom rebríčku, v určitej historickej dobe, pre tú dobu – bol aj súčasný a že dnešný súčasný štýl sa po čase dostane do priečinka tradičného. Po mnohých debatách, vysvetľovaniach, konečne začali chápať podstatu tejto ani nie toľko mojej teórie,“ napísal publicista Ján Kulík. Na James Cook Univerzite v Townsville som prednášal najprv kreslenie, neskoršie grafický dizajn, desktop publishing a audio/video editing. Dobrou okolnosťou bolo, že sme boli v tej istej univerzitnej budove: ateliéri maliarov a hudobné štúdiá. Po čase sa stali zmeny, univerzitný výbor ustanovil new media štúdie, zmiešal umelecké odvetvia do jedného a začal produkovať nové kádre, v žarte pomenované ako one man band – jeden človek orchester. V tom som už nemohol vidieť seba. Odkedy sme zakončili s výstavbou a rozšírením rodinného domu v Townsville, založil som si svoje nové, veľké štúdio, v ktorom sa venúvam svojmu umeniu.

 Súčasné umelecké štúdio v Townswille

Súčasné umelecké štúdio v Townswille

Čo ste si od austrálskych pedagógov osvojili z ich ľudského, pedagogického a umeleckého prístupu?

– Moje prvé prednášky na univerzite boli poznačené mojou angličtinou s výrazným prízvukom, znel som im ako Arnold Schwarzenegger. Žiaľ, ale každý, čo mu angličtina nie je materinský jazyk, je tým trvale poznačený. Prednášatelia sa tu každý semester do pracovného pomeru prijímajú na zmluvu.  Ustavične sa musia dokazovať, lebo sú aj oni známkovaní od študentov. Od toho priamo závisí, či budú pracovať aj v nasledujúcom semestri. Kolegovia medzi sebou takmer zápasia. Mal som zaujímavý prípad, že raz, keď sa študenti rozhodovali, komu sa zapíšu do ďalšieho semestra, mne sa prihlásilo 90 študentov, len jeden nie. Kolegyňu, ktorá mala tú jednu študentku, poslali na dlhý oddych. Zaujímavé je, že práve tá kolegyňa bola mne vedúcou, koordinátorkou a bola zamestnaná na plný pracovný úväzok…

 

O vás je známe, že svoje výtvarné diela vrstvíte, teda že pod tým, čo človek vníma, sú aj iné obrazy. Je to pravda?

– Pravda je, že sa snažím nechať divákovi priestor, aby pozeraním sám dopĺňal nezakončené časti obrazu. Na predposlednej bienálnej výstave The Percivals Glencore Percival Portrait Painting Prize v Townsville prijali môj autoportrét s jednou zaujímavosťou. Keď som ho tvoril, najprv som namaľoval horizontálne krajinku, a potom som ju obrátil vertikálne a namaľoval svoj autoportrét. Tak v jednom celku boli vytvorené dva obrazy.

Ako by ste teraz definovali svoju tvorbu?

– Ako som už povedal, dovoľujem si pozrieť sa na prejdenú cestu a niečo z toho zaradiť do svojej súčastnej tvorby. Ešte stále rád experimentujem. Nie som otrokom dosiahnutého. Mnohí umelci neodstupujú od svojho štýlu. Verím, že mojím štýlom je maľovať tak, ako najlepšie môžem.

Koľko ste doteraz mali samostatných výstav v Austrálii?

– Dokopy počítam 15 samostatných výstav, z toho 7 v Austrálii. Kolektívne výstavy, na ktorých som dosiaľ účinkoval, je ponad sto, viac ich ani nepočítam. Teraz, keď mám svoje štúdio, mám v ňom nainštalovanú svoju stálu výstavu, ktorú časom mením a dopĺňam novými prácami. Okrem toho aj naďalej budem účinkovať na väčších výstavách tak v Townsville, ako aj v krajine a zámorí.

Často si spomínate na svoje rodisko a ľudí v ňom? Čo plánujete v budúcnosti?

– Viackrát sa nachádzame v situáciách, ktoré akoby sme už niekedy dožili, a ľudí, ktorých charaktery akoby sme už stretli. Ja ešte stále v domácom slovníku náladove používam socialistické heslá, ako sú: do konačne pobede, u radu je spas za sve nas… Čas rovnako rýchlo letí, tak u vás, ako aj v tejto časti sveta. Spomíname si na prežité roky a na priateľov v rodisku, ktorých je stále menej. Keď ide o plány, chcel by som vytvoriť niekoľko nových celkov grafík a obrazov. Miluška ma vždy posmeľuje v tom, hovorí, že dobrý obraz si vždy nájde svojho budúceho majiteľa.

 Foto: z rodinného archívu M. Kizúra

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs