Vo finále futbalového šampionátu sveta 2026 zohrajú Španielsko a Argentína

Od skôr je známe to, že svet nebude mať nového šampióna, čiže po vypadnutí Maroka, Belgicka, Nórska a Švajčiarska vo štvrťfinále, v semifinále zostali iba celky, ktoré sa z konečného triumfu tešili minimálne raz.

A potom v prvom semifinále Španieli akoby držali futbalovú prednášku rivalom z Francúzska, absolútne dominovali na každom poli trávnika a nakoniec aj zaslúžene vyhrali výsledkom 2 : 0 a stali sa prvým finalistom FIFA majstrovstiev sveta 2026.

Francúzi v uvedenom semifinále skutočne narazili na selekciu, ktorá ich maximálne neutralizovala, kontrolovala stred ihriska a vlastne Olise, Dembelé a Mbappé zostali celkom izolovaní, bez žiadnej šance serióznejšie ohroziť španielsku bránu.

Španielsky tréner Luis de la Fuente fantasticky pripravil svoj tím, precízne si naštudoval francúzsku taktiku a vo veľkom štýle Španielsko viedol s ďalšiemu úspechu, čiže do finále Mundialu. Je to ešte o stupienok väčší úspech, ako triumf na Majstrovstvách Európy 2024, keď tento tréner tiež zo Španielska získal maximum a priviedol ho k uvedenému titulu.

V druhom semifinále sme sledovali zápas, ktorý v prvej časti bol príliš nezaujímavý a bez konkrétnych príležitostí pred bránami. V ňom si sily zmerali starí rivali – Anglicko a Argentína. Samozrejme, tá rivalita je oveľa viac ako len futbalová, stačí si iba spomenúť na ich spory súvisiace s Falklandami a všetko nám je jasné.

Po prvom polčase, ktorý bol teda slabý a nezaujímavý, sa Angličania v úvodnej časti druhého polčasu ujali vedenia, keď skóroval Anthony Gordon. Avšak potom na scénu stúpil tréner Anglicka Thomas Tuchel, ktorý sa snažil umŕtviť hru, ale každý jeho ťah bol novou katastrofou pre anglický tím.

Anglicko fakticky samo zatlačilo súpera na jeho polovicu. Namiesto toho, aby ešte aspoň 15 minút pokračovalo v tlaku, čím by získalo čas hrajúci v jeho prospech, a následne vystriedalo unavené krídla či útočníkov za čerstvých a rýchlych hráčov pripravených na bleskové protiútoky, sa Tuchel rozhodol brániť tesný náskok. Akoby sa zápas  Argentíny s Egyptom nikdy neodohral a akoby nevidel, ako aj Egypťania dokázali za desať minút premrhať dvojgólové vedenie. Namiesto toho, aby do hry vošli Saka, Madueke, Eze alebo Rashford, nemecký odborník do hry poslal Konsu a Burna, dodatočne svoj tím stiahol fakticky do vlastnej šestnástky, čo rival, akým je Argentína, proste vedel využiť čo najlepšie.

Nakoniec Argentína gólmi v 85. a v 92. minúte zápas celkom zvrátila a zaslúžene postúpila do finále.

Je až neuveriteľné, pre akú stratégiu sa Tuchel rozhodol po tom, čo jeho tím išiel do vedenia. Harry Kane fakticky hral na pozícii defenzívneho záložníka a Jude Bellingham bol rovnako úplne mimo svojej prirodzenej pozície. Ako si mohol myslieť, že mužstvo zložené z hráčov, ktorí vo svojich kluboch hrajú veľmi útočne, dokáže zo dňa na deň úplne zmeniť svoju hernú filozofiu a úspešne prejsť na hlboký obranný blok? Na takejto úrovni je to neprípustné a anglická reprezentácia, vedenie tamojšieho futbalového zväzu, ale aj fanúšikovia a odborná verejnosť s právom kritizujú nemeckého stratéga, ktorý v jednom z najdôležitejších zápasov vo svojej kariére úplne zlyhal.

Či mu to Angličania odpustia, ukáže až koniec Mundialu. Už teraz však prevláda dojem, že za prehru s Argentínou nesie hlavnú zodpovednosť práve Thomas Tuchel. Angličania mali súpera vo svojich rukách, Argentína bola na lopatkách, no napriek tomu opäť zostali pred bránami finále.