Naši v Bežigradskej galérii

Chodiac krížom-krážom zasneženou predvianočnou Ľubľanou s cieľom vychutnať čím viac výtvarných výstav – lebo väčšinu z nich na rozhraní dvoch rokov vystriedajú novými – zašla som aj do štvrte Bežigrad, kde sú dve inštitúcie toho druhu. Pomenovali ich podľa kraja, kde sa nachádzajú. Teda, zvábili ma Bežigradské galérie.

Vo Vodovodnej ulici, v Bežigradskej galérii číslo 2 som sa neviem koľký raz oduševňovala minimalistickými krajinkami ticha, zredukovanými na prítomnosť vtákov Vladimira Makuca, kam som šla plánovane. Aj keď išlo len o malý výstrižok z maestrovej tvorby – s ktorou sa presne pred rokom mali príležitosť zoznámiť aj čitatelia Hlasu ľudu – priala som si ju vidieť, lebo šlo poväčšine o diela, ktoré neboli vystavené na vlaňajších veľkých retrospektívnych výstavách toho autora.

Do rovnomennej galérie číslo 1 som, priznám sa, vôbec nemala namierené, lebo som sa nebola vopred zaujímala, čo tam prezentujú. Do nej ma vskutku zvábila grafika, ktorá okoloidúcich cez veličizné okná, ktoré pôsobili dojmom sklenej steny, oslovovala silnými, expresívnymi farbami. Keď som si ju pozrela zblízka, zistila som, že to vlastne nie je klasický grafický list, lež ide o vizuálnu poéziu. Je to dielo, ktoré vskutku vzniklo štvorručne. Ten koho zvábil dizajn a farby Lidije Starc, nezostal ľahostajný ani voči vtipnému textu, doň vpísanému. Teda parafrázujem Mihu Avanza, lebo nemám poruke umelca, ktorý by mi to prebásnil:

Ako napíšeš básničku

 To sa udeje takto: / najprv si nahromadíš veľké množstvo vecí / predmety z prechádzok / z listov a titulov / potom také slová, ktoré sú príjemné / ktoré príjemne znejú / pravicaskazica / kapascofom / ljubadeklicaživžav / potom si sadneš za písací stroj / a povieš: / básnička prikry sa.

Keďže bola Maja Poljancová, čerstvo diplomovaná grafická dizajnérka, nápomocná kustódovi galérie a moja spolubesedníčka, celkom náhodou oblečená do farieb, akoby vypožičaných z diela, o ktorom tu hovoríme – červeno-pomarančovej a modrej – keď si zastala povedľa, pôsobila ako jeho tretia zložka. Škoda by bolo nezachytiť ten okamih objektívom.

A nemôžem nepodeliť sa s čitateľmi ešte s tromi vizuálnymi zážitkami.  Niežeby si to nezaslúžili aj ďalšie exponáty výstavy pomenovanej Pečate a grafiky vo vizuálnej poézii, ktorá zahrnuje práce z tej oblasti zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Prevažne umelcov z územia bývalej Juhoslávie, ale aj z niektorých iných krajín.

No priznám sa, predovšetkým ma oslovila prítomnosť NAŠICH na tej exkluzívnej výstave. Najprv sa mi z jednej vitríny prihovorila známa tvár so slovami napísanými na tričku: Glad to see you. Bol to kolega z Dnevniku, redaktor kultúrnej rubriky a známy novosadský výtvarník Andrej Tišma. Aj ja sa veru teším, že sme sa tu stretli, povedala som si v duchu, prizerajúc sa na pečať s jeho podobizňou, na ktorej bol napísaný ten vtipný prívet, adresovaný vskutku každému, kto sa na to dielo pozrie. Ale neodoprela som si ani hlasný komentár: „To je môj Novosadčan!“ Pravdaže, to vzbudilo pozornosť prítomných.

A potom som pokračovala už len nahlas, aby aj iní počuli: „Hľa, tí tam dvaja podpísaní pod tými pečaťami sú mi priatelia, spisovateľ a výtvarník zo slovenskej enklávy vo Vojvodine, Víťazoslav Hronec a Jozef Klátik.“ V katalógu vydanom pri príležitosti výstavy, o ktorej sa tu hovorí, čítam text ďalšieho našinca – Jaroslava Supeka – z roku 1984, pod názvom Rubber Stamp art – umelecká pečať. Z neho citujem: „Degradácia moci pečate je degradáciou moci umenia ako slúžky relígie, štátu – ideológie. Dať pečať nie je samo sebe účelom, cieľom. Čím viac výtlačkov urobíme, tým viac vplývame na zmenu chápania skutočnosti, identity a chápania umeleckého.“

Vskutku bola to výstava reprezentatívnych diel z oblasti umeleckej pečate a grafiky vo vizuálnej poézii z obdobia, keď tá tvorba bola v apoteóze. Preto nemožno nespomenúť aspoň ešte niekoľko mien. Napríklad: Franci Zagoričnik, Denis Poniž, Slavko Matković, Katalin Ladik, Bogdanka Bogdanović, Eugenio Miccini, Guglielmo Achille Cavellini, Jiri Hanek Kocman. Zo dvesto originálov. A z vystavených diel anonymných autorov je tu predovšetkým serigrafia Ježiš s červenou hviezdou. Dielo, ktoré vtedy, keď vzniklo – písal sa rok 1980 – možno ani nemohlo byť podpísané.

                                                                                          Zaznamenala: Milina Vrtunská