Rýchlokurzistka

6.mar 2014

Keby som vedela písať, napísala by som to, čo napísala Viera Švenková. Jej minieseje – zdanlivo strohé a mrazivo vecné diagnózy dneška.  Takéto by som chcela podpísať, keby sa mi tak podarilo dosiahnuť hutnosť vo výraze, virtuálnu koncíznosť a šírku tém, definovať problém, uštipačne ho vysvetliť, s dôkazom a odkazom uzavrieť. Pravdaže by to predpokladalo dokonalú znalosť filozofie a rovnako takú sčítanosť! Pol druha desaťročia som po túto spisovateľku nebola prišla, a potom, celkom náhodou v otcovej pracovni položená na stôl ma zobrala titulná strana, na ktorej bola parafráza rímskej vlčice, ktorej narástli rohy v podmienkach vyvrátených hodnôt novodobých. Ako výstražné znaky dávnych civilizácií, relígií a filozofií. Provokatívna expresívna ilustrácia Martina Kellenbergera skrývala pozitívny šok už z prvého letmého čítania. Každá veta zasiala nepokoj. Tieto filozofické eseje boli pôvodne písané do Literárneho týždenníka a následne zhrnuté do knihy Rýchlokurz sebaobrany, ktorá vyšla roku 2001 vo vydavateľstve Milénium Plus v Bratislave.

Viera Švenková, ktorá nepatrí k najúspešnejším slovenským autorom, nepochybne patrí k tým najlepším, to jest najpoctivejším, najnáročnejším a najintelektuálnejším (Ján Lenčo). Švenková si našla svoju originálnu metódu. Nájde a precízne sformuluje nejaký boľavý problém našej epochy a spoločnosti, a potom si v podobe aforistických citátov volá za svedkov veľkých moreplavcov, objaviteľov a filozofov celých ľudských dejín. A tieto sú kvasom jej myslenia, živým podnetom na asociácie, bránou do ďalšej komnaty poznania. Perfektne ich vysunie do zápletky a pointuje neočakávaným zvratom. Presná a čistá kompozičná ucelenosť. Diagnostikovaný problém s kvintesenčným objasnením. Švenková intenzívne  prežíva všetko, v čom a čím žijeme, a zhrýza sa za to úzkosťami osobnej zodpovednosti (Ján Lenčo). Povedané Mikim Manojlovićom (podobne ako to robia herci) vedome manipuluje sebou, aby zachránila to, čo sa zo sveta zachrániť dá. Každá miniesej je, metaforicky povedané, receptom.  Zapodieva sa v nich nedostatkom vody, ktorá čoskoro bude drahšia ako ropa, (Budeme bohatí), márnym stavaním sa umelcov a literátov proti arogancii moci (Boj o mikrofón), konštatuje, tým, že propagátorom svetového dobra tučnejú kontá, viac nakupujú a viac vyhadzujú do kontajnerov, chudoba si príde na svoje (Svet je dobrý), ak Kniha kníh učí, že múdrosť je lepšia ako sila, ba aj ako bojové zbrane, to, že nečítame, je znak našej mierumilovnosti (Zbohom zbraniam). Pohyb peňazí už dosiahol rýchlosť svetla a informácie sa musia hýbať ešte rýchlejšie. Nuž kmitáme ako pobosorovaní, rozum sa zamieňa s kalkom, srdce nahrádza kalkulačka. Tancujúci derviši otvoreným náručím objímajú svet, my svoje konto. Nový štýl nám vyhovuje, rytmus máme v krvi. Veď našou neoficiálnou hymnou bolo vždy ono slávne: Tancuj, tancuj, vykrúcaj… (Pobosorovaný rozum).

Švenková patrí medzi spisovateľov staršej strednej generácie, ktorá aj v poviedkovej tvorbe naznačuje, že ju na dnešku všeličo mrzí. Povrchnosť, pachtenie za pôžitkami, premena lásky na sebalásku. Aj v prózach stojí nad príbehom, a preto prózy majú skôr charakter etúd ako poviedok.

Vo filozofickej etude Miera úspechu si ako východiskové motto vzala to, povedané Paľom  Bohušom: Zámeno JA prekonáva gravitáciu: Všetci dnes rátame – politici rátajú voličské hlasy, iní rojčia o obsahu nevyčerpateľnej fľaše a dôchodcovia rátajú, o koľko zase zdražel chlieb. Každý z nás má svoju individuálnu a nezameniteľnú mieru. Hlavné je, aby sme verili, že je to miera úspechu. (Miera úspechu)

V tejto modernej kultúre nečítania, kurzov na zdokonaľovanie, konfekčných kníh, toto je encyklopédia, z ktorej vyčítať vkus života, konšpiračné teórie. Koľkokrát si dovoliť, dať sa v ňom zmanipulovať. Do tohto Švenkovej kurzu sa zapisujem.

Literatúra nenapráva svet, literatúra nelíči, ale sú knihy a spisovatelia, ktorí vlastnými názormi utvárajú možnosť na pokánie, na mieru úspechu, na pokračovanie života. Na  prežitie ďalších parlamentných volieb! Tak napríklad Borhes, Durasová. Tak napríklad Viera Švenková.

Annamária Boldocká Grbićová

 

 

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs