Skromné básnické hlasy

(Milenko Milošević: U meni borba; Pavel S. Ďurčok Veršovník)

                                Svojský lyrický hlas

Neviem kto, a ani to nie je dôležité, tvrdil, že elektronické vydania kníh prispejú k zániku ich tlačených vydaní, že sa bude stále menej a menej tlačiť tradične. Vraj majster Gutenberg keby bol vedel, bol by sa vopred zaistil a urobil takú originálnu „tlačiarničku“, ktorá by odolala nielen príchodu elektronickej printovky, ale aj tých, ktorí sa iba majú v ľudskej hlave zrodiť… Ale keď sa človek vyberie na jarné či jesenné salóny kníh, odrazu zistí mnohé zaujímavé veci. Po prvé, tradične tlačených a vydávaných kníh je stále viac, čitateľov tiež dokonca i medzi mladými, ba vydávajú sa aj unikátne knihy, reprinty a pod., takže knihe nehrozí neistá budúcnosť a zánik. A, pravda, pribúda aj autorov…

Tentoraz sme z výkladu kníh vybrali dve knihy našich, hoci nie až takých známych autorov. Milenka Miloševića môžeme stretnúť, ak sa vyberieme do stredu Petrovca a najmä do Maglića, kde je zamestnaný. Pochádza z okolia Modriče, vydal už šesť kníh poézie a aj na tejto panónskej rovine mu múza neprestala našepkávať. Naposledy sa predstavil novou zbierkou básní U meni borba (Vo mne je boj),ktorú medzi čitateľov vlani vyprevadili profesor a literárny kritik Samuel Boldocký, Milan Bokić a ďalší.

„Nájdem diamant, šťastie bude moje. Slnká, ktoré žiaria na nebi, sú diamanty a cesta za nimi posypaná tŕním, preto je krvavá cesta po mne…“ prihovára sa básnik v jednej svojej lyrickej výpovedi a túto jeho vyhlášku treba si dôkladne všimnúť, lebo jeho lyrický odkaz sa nesie práve v tomto znamení. Neviem prečo, ale Milenkove Miloševićove básne (súkromné vydanie, Maglić) mi pripomínajú Dučićovskú lyriku, pravda, v modernistickej a lyrickej originálnej výpovedi autora… Dnešný človek, ktorý sa klania ako kedysi ten biblický „zlatému teľaťu“, na tieto verše nesiahne, lebo ich odkaz je všeľudský, etický a subjektívny, taký človek stráca duchovné hodnoty a kresťanskú vieru, ktorá je jasne zviditeľnená v tejto zbierke. Jeho civilizačné odkazy sú veľmi zrejmé, kladné a ľudské. Človek na tejto Zemi, na tejto svojej ceste časom a dobou, mal by sa, ako hovorí i básnik, zbavovať zla a ponárať sa do krásy… A cesta za krásou, ľudskosťou a láskou je vlastne cesta do Neba! Toto je i odkaz tejto súkromnej zbierky Miloševića.

Veršovník

To, čo básnický talent Milenka Miloševića poľahky svojmu nádejnému čitateľovi zdieľa, teda pravý lyrický hlas, zbierke básní Pavla S. Ďurčoka  Veršovník v mnohom chybuje. Tvrdí, že: „Poeta je ikonou / Poeta najvyššieho / Čo aj nevedome / Napodobňuje ho./ A to je vlastne aj naše tvrdenie, že netreba vždy napodobňovať, ale skôr ísť len za svojím hlasom, cibriť ho a vhlbovať sa do metafor, aby sme neopakovali, ale podávali niečo svoje. Insitný hlas veršovníka Pavla Ďurčoka nájde iste svojich čitateľov, veď ak obrazy insitných maliarov, mienime tu na tých talentovanejších, vyvolávajú stále záujem, prečo by aj insitná lyrika nenašla svojich obdivovateľov!? Básnik Pavel S. Ďurčok v tejto svojej súkromne vydanej zbierke (Zreňanin) má aj veľmi svojské verše, vidí rovinu či Panóniu ako „renesančnú krajinu rodiska“, ďalej sa svojsky započúva do hlasov zeme a odkrýva v nich i hlasy našich dávnych buditeľov, opisný a deskriptívny je a až príliš pri opise presťahovania sa Slovákov na Dolnú zem. Aj Verše Novembrové, keby sa vycizelovali, boli by svojskejšie. No nenárokujeme si Pavla S. Ďurčoka opravovať alebo mu radiť, sám sa musí vybrať na cestu za lýrou! Ako spomína v básni Licentia poetica:

„Akže hranice nieto / vo / vzduchu / Prečo by ich bolo v – duchu?“  

Autor ináč píše verše aj po srbsky a vydal ich pod názvom Pesme.

                                                                                                                                                  Viera Benková