Po rozpade bývalej krajiny nemožno povedať, že SR Juhoslávia, neskoršie Srbsko a Čierna Hora a teraz Srbsko patrili do radu hádzanárskych veľmocí. Bývalá Juhoslávia áno – bola Olympijským majstrom na Hrách v Mníchove 1972, a potom, keď Metaloplastika Šabac dominovala v európskej klubovej hádzanej, aj reprezentácia SFRJ dosiahla maximum – stala sa majstrom sveta roku 1986 vo Švajčiarsku, bez žiadnej prehry a žiadneho premrhaného bodu. Bola to generácia na čele s Isakovićom, Rnićom, Vujovićom, Vukovićom a terajším selektorom Srbska Cvetkovićom.
Dobre, ani po vojne a vzniku nových krajín na Balkáne, SRJ, SČH a Srbsko nezažívali debakle na kontinentálnych a svetových šampionátoch či Olympijských turnajoch, ale veruže sa nemôžeme bohvie ako ani chváliť.
Pozoruhodné sú bronzové medaily zo svetových majstrovstiev 1999 a 2001 v Egypte či vo Francúzsku, ako aj tretie miesto z druhého šampionátu Európy roku 1996 v Španielsku. Odvtedy už uplynulo vyše 15 rokov a posledná hádzanárska medaila je získaná na domácej pôde – striebro na ME 2012, ktoré teda organizovalo práve Srbsko. Uzavierame – skromne!
Napríklad, basketbal a vodné pólo sú športy, ktoré nám aj po rozpade SFRJ prinášali početné úspechy a medaily.
Nie, že hádzanú hrať nevieme – vieme! Ale asi iní na tom majú trochu lepšie. Západní susedia Chorváti sa pýšia, že sú hádzanárskou krajinou.
Za trochu viac ako dve desaťročia samostatnosti sa naozaj aj majú čím pýšiť – majstrami sveta boli roku 2003, sú tu aj strieborné a bronzové medaily zo svetových turnajov. Šampiónmi Olympijských hier sa stali roku 1996 v Atlante a 2004 v Aténach kým v Pekingu boli bronzoví.
V kolekcii majú aj peknú hŕbku vyznamenaní z majstrovstiev Európy, ale im stále chybuje zlato! Možno ho získajú už v januári 2018, keď práve Chorvátsko bude organizovať nasledujúci kontinentálny šampionát.
Potom, ako z veľkej scény zostúpila generácia s Balićom, Metličićom, Šolom, Golužom, Džombom a ďalšími, predpokladalo sa, že Chorvátsko bude potrebovať určitý čas, aby sa zas pomaly dostalo k vrcholu svetovej hádzanej. Logicky, lebo je predsa krajinou, v ktorej žije okolo 4,5 milióna občanov, na rozdiel od jedného Nemecka či Francúzska.
Predsa Cindrić, Šebetić, Mandalinić, Mamić, Horvat a ostatní mladí hráči z posledného svetového šampionátu vo Francúzsku dokázali, že sa Chorvátsko ani na chvíľu nezastavuje, ale aj ďalej patrí medzi najlepšie hádzanárske reprezentácie sveta. V semifinále proti Nórsku prehrali už vyhratý zápas, a ešte väčší luxus si dovolili proti Slovinsku v boji o tretie miesto.
A čo my?
Zopár medailí vo vitrínach máme teda aj my, ale v posledných rokoch je Srbsko iba účastníkom turnajov a to v najlepšom prípade, lebo sme posledné dve majstrovstvá sveta v Katare a vo Francúzsku zmeškali, kým na európske lepšie keby sme ani nešli, lebo sme vypadli v prvom kole a obsadili 13. miesto na ME 2014, či predposledné v minulom roku.
Zmena generácie nie je vykonaná najšťastnejšie, lebo na minuloročných ME hrali aj 38-roční hádzanári, kým tí mladší sú ďaleko od svetovej úrovne.
Dlhoroční kapitán Momir Ilić už nehrá a tzv. primaviolionou sa snaží byť Petar Nenadić, ktorý proti Rumunsku vo štvrtok priniesol vzácny triumf našej selekcii proti Rumunsku v kvalifikácii na šampionát Európy 2018.
Vyhrali sme proti nepríjemným Rumunom, ale nedá sa vyhnúť konštatácii, že sme ďaleko od špičkových celkov. V kvalifikačnej skupine sme na treťom mieste, ale máme rovnaký počet bodov, ako aj Bielorusi a Rumuni, kým posledné Poľsko už takmer žiadnu šancu na postup nemá.
Pravda, triumfom nad Rumunmi sme krok ku ME urobili, ale už v nedeľu sa dve reprezentácie zas stretnú, tentoraz na našej pôde. Do úvahy zas prichádza iba výhra a v tom prípade už pomaly budeme môcť rozmýšľať o nástupe v Chorvátsku.
V tejto chvíli sa predsa hádzanárski fanúšikovia v našej krajine cítia veľmi neisto a hádam ani tí najsmelší viac od aspoň účasti na ME 2018 určite neočakávajú!