INTERVIEW S JÁNOM STRUHÁROM: Život ako nestarnúca melódia

15.feb 2014

INTERVIEW S JÁNOM STRUHÁROM: Život ako nestarnúca melódia

Hlásateľ, novinár a zodpovedný redaktor na dôchodku, dvojnásobný nositeľ Ceny Spolku novinárov Vojvodiny Ján Struhár má v sebe niečo, prečo ho kolegovia majú radi.

Potvrdilo sa to aj pri nedávnej návšteve našej redakcie, keď sa každý snažil ulomiť si z jeho prítomnosti. O týždeň bude rovno 18 rokov, ako po odpracovaných rokoch v Novosadskom rozhlase a v Slovenskej redakcii Televízie Nový Sad odišiel do penzie. Pred vyše mesiacom oslávil úctyhodné životné jubileum, osemdesiatku, ktorú by mu málokto pripísal. Iste aj preto, že je stále aktívny a sleduje trendy v profesii, ktorej venoval najkrajšie roky života. Prvú otázku jubilantovi kladieme práve  z tejto sféry.

Pred hlásateľským mikrofónom

Pred hlásateľským mikrofónom

Mohli by ste porovnať novinárstvo z obdobia, keď ste boli redaktorom, s dnešným novinárstvom? Mienite, že je ono dnes demokratickejšie?

– To je ľahká otázka, ale ťažká odpoveď, ktorá by si vyžiadala analýzu a ukazovatele. Poviem však, že novinárstvo je predsa kvalitnejšie a rôznorodejšie. Je to logické, lebo máme veľa mladých školených kádrov, ktoré majú výhodu súčasných moderných pomôcok. My sme robili v inakších podmienkach. Voľakedy bola autocenzúra, kým dnes je novinárstvo slobodnejšie. Avšak ovplyvňuje ho senzacionalizmus – lipnutie na senzáciách, často i nepravdivých. Novinárstvo je dnes demokratickejšie, ale prenikli ho spomenuté trendy. Slovenské médiá im však nepodľahli.

V penzii ste veľmi aktívny, snažíte sa okrem iného o zachovanie televízneho archívu.

– Po odchode do dôchodku som dva razy týždenne chodieval do redakcie a zo záľuby prezeral staré nahrávky na YU matic pásoch. Bol to pre mňa pôžitok pozerať sa na udalosť spred dvadsiatich rokov. Spočiatku som nemal zmluvu, ani honorár, ale vo voľnom čase som identifikoval, čo je na nahrávkach, a potom to aj zaevidoval. Mnohé z tých príspevkov by sa dnes mohli využívať ako ilustračné zábery, avšak dnešní mladí novinári sa ženú za aktuálnymi udalosťami. Neskoršie som sa orientoval na spracovanie filmov, ktoré sú uschované v múzeu v Dunajskej ulici v Novom Sade; lebo v rokoch 1975 až 1981 sa nahrávalo filmom. Nerobil som to sám, musel som mať montéra, lebo film sa musí identifikovať, podlepiť, umyť, a iba potom sa v televízii prehráva na súčasnú technológiu. Odhalil som niekoľko vzácnych Dúhoviek, ktoré by takto zabudnuté stáli v skrini. Robil som si evidenciu, a preto viem, že som prehral 7 000 minút (viac ako 116,5 hodiny), čiže takých 70 percent hodnotnejšieho filmového programu. V televízii si to veľmi vážia, lebo dokumentácia má veľký význam. Najviac tých archívnych materiálov využíva Annamária Boldocká-Grbićová, a to premyslene a veľmi dobre. Nemienim sa už viac venovať filmovej činnosti a mladým ľuďom dávam ideu, aby urobili polhodinový dokumentárny film o každej našej osade v štyroch ročných obdobiach. Sejba, žatva, zber úrody a obyčaje v zime sa dajú napríklad krásne umelecky stvárniť.

Ste veľmi činný v MOMS Nový Sad od obnovenia tohto miestneho odboru. Darí sa Matici držať novosadských Slovákov pokope?

– Za 24 rokov pôsobenia novosadského MOMS sme mali 174 matičných stretnutí, čo nemal ani jeden MOMS. V Novom Sade je mnoho intelektuálov rôznych profilov, takže nikdy nebola núdza o odborníkov, ktorí hovorili na rôzne témy. Chceli prísť a aj ohlas bol uspokojujúci. Teraz sa to však zviedlo na hŕstku ľudí, takže členovia MOMS, SKC P. J. Šafárika a cirkevného zboru sa integrujú v celok, ktorý má veľmi významnú úlohu v zachovávaní slovenskej identity. Ale v Novom Sade celkový život Slovákov prebieha v špecifických asimilačných podmienkach. Tej expanzii sa nedá zastať do cesty, ale sa dá aspoň tlmiť. Nízke národnostné povedomie novosadských Slovákov je na vine, že sa tak osýpame. Ak v Novom Sade žije 1 700 Slovákov, tak veľmi malý počet sa prejavuje v práci a živote cirkvi, Šafárika a Matice.

Hlas ľudu v tomto roku tiež jubiluje. Čo si o tomto týždenníku myslíte ako náš čitateľ?

– Ešte ako žiak som Hlas ľudu najprv predával a pre mňa to bola udalosť. Toho času sa v Hlase ľudu cíti kvalitná náprava, či už ide o texty alebo grafický dizajn. Obsahovo je bohatý, rôznorodý a prístupný širokej čitateľskej verejnosti. Mozaika, Poľnohospodárske rozhľady a Obzory sú pre mňa noviny v novinách, je tam čo čítať. Dobre kryjete udalosti v našich osadách, lebo aj malé udalosti robia život veľkolepým. V Hlase ľudu je vždy niečo nové a ste na dobrej ceste. Prajem vám, aby Hlas ľudu aj ďalej udržal nasadený stúpajúci trend. Navrhujem, aby ste v tomto oslavnom roku iniciovali stretnutie troch slovenských redakcií.

Prezraďte nám ešte, ako trávite voľné chvíle?

Jubilant Ján Struhár

Jubilant Ján Struhár

– Pridali sme roky životu, nie život rokom. Tak sa hovorí, ale ja sa nechcem riadiť týmto výrokom, chcem rokom pridať život: zabúdam, koľko mám rokov, chcem byť aktívny ako voľakedy. Na chate zbieram listy, idem na strechu opraviť škridlicu, lebo fyzická práca zotavuje a zošľachťuje človeka. Vždy som chcel hrať šach, lebo vplýva na bystrosť rozumu, ale posledných päť rokov vôbec nehrám, i keď mi to chýba. Mnoho čítam tlač a pozerám iba dokumentárne filmy a informatívne vysielania. Riadim sa krédom, že báseň a život sa hodnotia nie podľa dĺžky, ale podľa obsahu.

Elena Šranková

 

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs